Katarína Valušková sa predstavila snímkou s názvom Strasti sveta mužského. Spracovala v ňom štyri portréty mužov, z ktorých dvaja sú Dolnokubínčania. Autorská dvojica Viluda – Kršiak zase odprezentovala dokument zo života na salaši, ktorý ešte vlani stál nad Dolným Kubínom. Film sa volá Bača Jano Červeň. Oba dokumentárne filmy sú zároveň absolventskými prácami týchto režisérov na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V súvislosti s uvedením filmov na plátna kín sme K. Valuškovej a Ľ. Viludovi položili niekoľko otázok.
O čom vaše filmy sú?
K.V.: - Môj dokument je o slastiach i strastiach mužov. Nie je to film o mužoch-hrdinoch, ale o obyčajných mužoch s obyčajnými problémami. O ženách a problémoch ženského sveta je natočených množstvo dokumentov. O pánoch, ktorí sú podľa mňa veľmi špecifickí a zaujímaví, toho až tak veľa nie je. Chcela som to teda napraviť.
Ľ.V.: - V našom filme je zachytený jeden rok na salaši - v premenách času, v rôznych ročných obdobiach a v rozličnom počasí.
Ako ste si vyberali protagonistov do vašich filmov a prečo práve ich?
K.V.: - Už pri tvorbe námetu som mala vybraté určité typy mužov. Potom nasledovalo hľadanie na základe tipov známych a konkrétny výber. Keď som za nimi prišla, že chcem o nich nakrútiť dokument, spočiatku boli v rozpakoch. Napokon moju ponuku prijali. Sú to totiž páni, ktorí sú tak trochu exhibicionisti.
Ľ.V.: - Mňa ten salaš zaujal svojou polohou priamo nad mestom. Nakoniec, nikto ho už na tom istom mieste nenakrúti, pretože tento rok tam už nie je. Idú sa tam stavať rodinné domy. Film o salaši a bačovi sme s Ivanom plánovali urobiť už dlhšie. Chceme, aby sa jeho obsah a posolstvo zachovalo pre ďalšie generácie. Za 20 rokov budú totiž salaše a život na nich vyzerať úplne inak.
Aké skúsenosti máte z natáčania?
K.V.: - Ja len dobré. Trochu ma prekvapil pán Šingliar, ktorý bol pred kamerou vážny. Čakala som od neho, že bude viac bláznivý.
Ľ.V.: - Tento film sa naozaj nakrúcal jeden celý rok. Prichádzali sme na salaš vtedy, keď sa tam niečo zaujímavé malo diať a Červeňovci nás zavolali, alebo sme tam prišli proste vtedy, keď sme to považovali za potrebné. Nakrúcaniu sme prispôsobili celý svoj čas. Dokonca, aj keď sme si mali ísť vyzdvihnúť cenu do Ameriky, šli sme radšej nakrúcať. Najlepšie bolo, že zatiaľ čo my sme na salaši popíjali žinčicu, kamaráti, ktorí boli za nás v Houstone preberať cenu, nám z Ameriky esemeskovali, ako to tam celé prebieha... Posledné zábery sme robili asi tri týždne dozadu.
Aké boli reakcie protagonistov, keď videli filmy, v ktorých hrajú hlavné úlohy?
K.V.: - Obaja páni z Dolného Kubína - Anton Šingliar a Jozef Pastorek sa s filmom stretli prvýkrát až v kine na premiére. Chceli to tak a nijakým spôsobom mi do spracovania filmu nezasahovali. Čo som počula, páčilo sa im to.
Ľ.V.: - My sme film chceli Červeňovcom ukázať skôr. Keď som im zavolal a spýtal sa ich, či sa im páčil, stačilo mi, keď mi povedali, že film už ukázali aj susedom. Keby sa im nepáčil, nikdy by ho susedom neukázali.
