Na hlbokom vidieku žijú vedľa seba dvaja susedia. Volajú sa Alojz Kuchajda a Emilián Machajda. Odjakživa žijú vo vzájomnej úcte a susedskej láske. Na rodných pľacoch zvalili staré domčeky po nebohom Kuchajdovi a nebohom Machajdovi. Dom vedľa domu, mizierka medzi nimi, iba okienka na špajzke, obe vysoko, pod strechou. Kuchajda postavil skôr, v 1971. už bývali. Bol to moderný domček. Vtedy frčali rovné strechy. Alojz povedal svojej žene Filoméne: Na našej streche sa môžeš opaľovať kedy chceš, aj nahá sa môžeš, za komínom. Urobíme si tam zátišie na posedenie so susedmi. Toho držgroša Machajdu chceš pozvať na strechu?, povedala jedovato Filoména Kuchajdová. Nech si sám postaví strechu! Pozri sa na jeho deti: chodia ako cigánčatá v obnosených šatách. Ona je vychudnutá ako ryba na slnku, on má dve roboty a tri choroby, no každú korunu do banky odloží...
V 1980 na susedný pozemok začali voziť tehly, kvádre, prefabrikáty, vápno, piesok, štrk, postavili búdu na náradie, miešačku. Dám sa krave zožrať, ak Machajda postaví za dva roky, povedala Kuchajdová. Včera sa chválil, že v 1982. sa nasťahujú do nového. Nasťahovali sa, no na dedine nemali takú kravu, ktorá by Machajdovú zožrala. Len sa dívaj, aký dom sa pri nás dvíha, vravela svojmu mužovi, to bude najmenej dvojposchodový s obývaným podkrovím, ale ty nie, ty len chytro, chytro, bez strechy a teraz bývame v takom prdinci. Machajdovci sa po dvoch usilovných rokoch nasťahovali na prízemie novostavby, no dom ešte dva roky dokončovali. Strecha však bola krásna, škridľová. V 1990. pristavili Kuchajdovci balkón, v 1995. zrušili plochú strechu, nahradili ju krovom a škridľou, ktorá svietila v noci, a v časoch dažďov to na nej šušťalo ani v orchestri, cez deň pod ňou znel spev vtáčikov, čo si našli bezpečné miesta. Ani my neleníme, ideme s dobou, vravela hrdo pani Kuchajdová. Kuchajdove deti boli už vyštudované, Machajdove ešte študovali. Machajdová pozerala spoza záclony v obývačke von, na ulicu. Prvá podľa auta zbadala že prišla návšteva, vyratúvala kto prišiel, kto neprišiel (možno sa povadili so synom, keď šoférovala nevesta), ktoré vnúča prišlo, ktoré neprišlo (Sa mi zdá, že to dievčatko, tá Miluška od druhej nevesty, tej, no, čo vlani s nami opekala slaninu a na opečené špekačky hovorila FUJ!, tá, čo sa stále chválila svojím šéfom, aký je bohatý a na akom aute chodí s ním čisto úradne, tak jej dcéra je podvyživená. Táraš somariny, povedal Emilián...). O dva mesiace skríkla Machajdová od okna z detskej izby: Poď sa chytro pozrieť! Starý! Ponáhľaj! Ponáhľal sa, nohy mu už celkom neslúžili, zakopol, spadol. Zo zeme sa spýtal: Čo tam, pre Boha milosrdného zas vidíš? Čo vidím!? Nevesta Lojzova prišla s frajerom! Je to jej šéf! Určite spolu spávajú, lebo keď vystupovala z nádherného auta, pohladkal ju po nahom stehne. Ty si mňa tak nikdy nepošúchal!
Filoména Kuchajdová mala najlepší prehľad zo všetkých svetových strán, nikdy nič nekomentovala. Zato Lojzko rýchlo zostarel, zničil sa, chudák na dlho stavanom dome. Na chvíľu oddychoval, chrípka ho lapila. Ležal v spálni, a jedného dňa skríkol: Poď sa pozrieť, Fila! Prišla sa pozrieť. Nič nevidela. Tam, do záhrady sa dívaj!, zvolal jej muž, dýchal zhlboka a opieral sa o parapetnú dosku. Podal File ďalekohľad, našteloval jej ho a ona uvidela: Emilko Machajdovie tam, za vysokou tujou, objímal akúsi ženskú a bozkával ju vo tri vrchy! Ťa diabli vzali!, povedala Filoménka a nebola schopná povedať viac. Večer sa povadili. Pointou bola posledná veta Kuchajdovie Filky: Ty by si sa na frajerku nikdy nezmohol! Alojza to tak dožralo, že navŕtal do steny od mizierky dieru. Presne oproti špajzke. O deň neskôr navŕtal aj sused dieru do mizierky. Dierky boli presne oproti sebe. Ponad dvere špajzky sa dalo vidieť zvrchu na chodbu, do obývačky, aj do kuchyne. Pozorovali sa navzájom, striedali sa v službe. Na druhý deň sa susedia stretli a s úsmevom sa pozdravili: Ako, ako? Zdravie slúži? Nenavštívila vás chrípka? Deti prídu?
V roku 1894 Stendhal napísal: Vidiečan strávi život mikroskopickým skúmaním činov svojich susedov. Takto sú si navzájom špiónmi.
