V júni 2005 zriadili v Oravskej Polhore špeciálnu triedu. Svojich prvých žiakov privítala v školskom roku 2005/2006. V súčasnosti ju navštevuje päť žiakov s kombinovaným postihnutím - dvaja Jankovia, Dominika, Lenka a Martin, dnes už siedmaci. Hoci sú zväčša odkázaní na invalidný vozík, to im nebráni, aby spoločne trávili veľa pekných chvíľ.
Je to vcelku milá a veselá trieda, ktorú vedie špeciálny pedagóg Zdenka Šimková s triednou pomocníčkou Vierou Bajčičákovou. Vyučovací proces tu prebieha podľa učebných osnov špeciálnych škôl.
Vzdali sa nerestí a sú na seba patrične hrdí
„Deti, ktoré navštevujú našu špeciálnu triedu, majú zníženú predstavivosť,“ uviedla nás do problematiky Zdenka Šimková. „Snažíme sa im preto vytvoriť čo najpodnetnejšie prostredie. Všetko, čo im vysvetľujem, musí byť v maximálnej možnej miere názorné. Pri vyučovaní využívame veľa názorných pomôcok, ktoré si zhotovujeme sami. Žiaci sa sami podieľajú na skrášľovaní triedy.“
Každé dieťa v tejto triede je niečím výnimočné, každé má svoj príbeh a každé muselo v sebe nájsť dávku sebazaprenia na to, aby sa niečo naučilo. Zdá sa, že deti sa stotožnili s mottom svojej učiteľky, ktoré ich ženie vpred: „Snaž sa a dívaj sa, víťazstvo sa rodí v bolesti.“
„Keď som dostala zlú známku, vždy som trieskala rukami o lavicu. Pani učiteľka ma upozornila, že to nesmiem. Lavicu si treba vážiť, lebo mi slúži,“ predstavila sa štrnásťročná Dominika. Vždy chcela mať samé jednotky, keď sa jej niečo nepodarilo a jej výkon bol hodnotený ako slabší, zvykla reagovať podráždene. Naučila sa však ovládať svoje pocity a dnes už rozoznáva, čo sa smie, a čo nie.
„Keď som mal niečo povedať, bol som ticho,“ rozpráva dnes už bez obáv Martin. Ako nám povedala učiteľka, odučil sa aj hnevať. Martin sa hneval sám na seba za to, že nevydal zo seba ani hláska. S pomocou učiteľky sa mu podarilo zvíťaziť samému nad sebou - a s rozprávaním už problém nemá.
Treba byť na nich zdravo prísny
Janko je síce najšikovnejší žiak v triede, ale je pohodlný. Pri jeho pohodlnosti ho neraz upozornia aj spolužiaci na slová visiace nad tabuľou: „Na slová nedá sa a neviem zabudni!“
Ako nám povedala triedna učiteľka, pri vyučovaní treba byť na deti prísny, isté veci od nich nástojčivo vyžadovať. „Špeciálny pedagóg musí byť primerane náročný aj pri hodnotení. Tieto deti okamžite vycítia krivdu,“ dodáva.
„Za ten čas, čo sme spolu, sme zažili veľa vtipných situácií,“ nadhadzuje Z. Šimková.
„Napríklad, mali sme v triede myši. A tie nám poobhrýzali knihy Janka a Danka. Ešteže mali hrubý obal!“
Ich vyučovanie je iné
Vyučovací proces v špeciálnej triede je odlišný. Práca sa strieda s oddychom. Ku každému žiakovi pristupuje učiteľka individuálne. Pre tieto deti je ťažké zvládať veci, ktoré iné zvládajú bezproblémovo. Kvôli postihnutiu sa im ťažko píše, strácajú orientáciu v texte. Ale všetky prekážky sa snažia zvládať. „Naším zámerom je naučiť deti samostatnosti a sebestačnosti. Musia mať poriadok na lavici, vedieť si vytiahnuť pero z peračníka či otvoriť a zatvoriť si písanku alebo knihu,“ rozpráva o úspechoch svojich žiakov Zdenka Šimková. „Kým pre ich rovesníkov je to samozrejmá vec, našim deťom to robí problémy a neraz sa pri tom zapotíme. O to je každý úspech cennejší.“
Keďže to majú hendikepované deti v živote ťažšie, viac potrebujú cítiť lásku okolia. Učiteľka je pre nich „veľká veselá kopa“ a vnímajú ju ako svoju najlepšiu kamarátku. Spoločne s ňou už precestovali kus Slovenska, pričom neobišli ani krásy rodnej Oravy.
Autor: vp
