robí to, čo ju baví a napĺňa.
Daniela sa pred 15 rokmi vrátila z materskej dovolenky, ktorej si pri siedmich deťoch užila až-až. Vyštudovala učiteľstvo, vrátila sa teda tam, kde to poznala najlepšie – do školy, k deťom.
„Vzťah k folklóru mám už od detstva. Už ako malá som tancovala a spievala v súbore. Ľudová hudba sa mi kedysi dávno dostala až do srdca, a odvtedy je tam stále. Podľa toho vychovávam aj svoje deti. Takmer všetky tancujú, hrajú alebo spievajú. Aj preto som sa po návrate do školy rozhodla viesť krúžok, v ktorom budú deti spievať a tancovať. V tom čase už začal folklór v Suchej Hore akosi upadať, vytrácať sa z bežného života, mladí sa oň nezaujímali. Podchytila som teda zopár detí, ktoré som pridala k vlastným. Išli sme na jedno podujatie, na druhé, postupne sme sa zoznamovali s organizátormi, aj s inými súbormi,” zaspomínala si na zrod Goralčeka vedúca súboru.
„Tancujúca” škola
Detí v súbore pribúdalo. Podľa Daniely k tomu dopomohli aj vystúpenia, ktoré mali s deťmi v obci. Keď mamy a staré mamy videli cudzie deťúrence, ako sa pekne zvŕtajú na javisku, hneď začali podpichovať aj svojich potomkov. A tak sa prihlasovali ďalší a ďalší. Až ich pred tromi rokmi bolo viac ako 20, vlani 30 a tento rok ich má Daniela na starosti viac ako 40. Malí tanečníci nemajú viac ako desať a menej ako šesť rokov – v súbore sú teda len deti, ktoré chodia do miestnej základnej školy. A väčšia časť z jej osadenstva tancuje...
„Záujem u detí z roka na rok narastá. Vediem aj školský klub, takže väčšina detí, ktoré tam chodia, tancuje. Okrem nich sa však prihlasuje aj veľa ďalších. Dokonca sa zvyšuje aj počet chlapcov. Pomaly sa vyrovnajú počtu dievčat.”
Aj za hranicami
Začínajúci súbor zo začiatku vystupoval len na školských podujatiach, potom sa k nim pridali aj obecné. Prezentovali sa na deň matiek, deň dôchodcov, pri vianočných oslavách. Postupne sa dostali aj k „cezpoľným” vystúpeniam. „Začali sme chodiť do domu charity v Trstenej a DSS v Tvrdošíne, kde tancom a spevom spríjemňujeme ťažké chvíle chorých, starých a často opustených ľudí. Navštevujeme ich takmer vždy na Mikuláša, ale nájdu sa aj iné príležitosti. Veď radosť ľudia potrebujú stále,” hovorí Daniela. Malí Suchohorčania navštívili s goralskými tancami družobnú školu v neďalekom poľskom Chocholove, vystupovali aj v Rabčiciach pri oslavách 25. výročia vzniku DFS Kašunka. Tento rok by sa chceli prezentovať na Podroháčskych folklórnych slávnostiach. Nechýba ani množstvo súťaží, do ktorých Daniela Chovančáková svoj súbor každoročne prihlasuje.
S krojmi pomohla obec
V súboroch, najmä v tých det-ských, majú tanečníci zvyčajne veľké problémy s krojmi. Zohnať pôvodné je dnes už takmer nemožné, kúpa nových, vyrobených na objednávku, je zas drahý špás. V Suchej Hore však takéto starosti nepoznajú. Teda, aspoň spolovice nie. Ako sme sa dozvedeli, všetky dievčatá majú kroje vlastné. „Ušili nám ich naše babky a mamy,” potvrdili nám pestro „krojované“ tanečníčky. Prednedávnom im však robili starosti chlapčenské kroje. Tých sa v dedine zachovalo len veľmi málo. Ich šitie je oveľa ťažšie, než pri ženských šatách, aj oveľa nákladnejšie. Pred časom však DFS Goralček dostal od obecného úradu finančnú podporu, vďaka ktorej mohla vedúca súboru dať ušiť chlapcom až dvanásť kompletných krojov.
Jediná vedúca
Detí v súbore pribúda, ale Daniela ich stále vedie sama. „Vlani som z nich vytvorila dve skupiny – pokročilých a začiatočníkov. Jeden deň som cvičila s jednými, druhý s druhými. Tento rok som ich už nechala všetkých spolu. Malých detí je oveľa viac a starší takto na nácvikoch aspoň trošku priučia mladších.” Keďže v súbore sú len deti do 10 rokov, Daniela musí podľa toho pripravovať aj program a choreografie. Tie pozostávajú prevažne z tanca, kombinovaného s hrami. Vďaka tomu sa deti ľahšie učia a vnímajú tanec ako zábavu. To sa potom odzrkadlí aj na vystúpeniach. „Raz sme nacvičovali, hádam už piaty raz, scénku na vystúpenie, pred ktorým sme mali generálku na pódiu. Deti takmer všetko zabudli. Dievčatá nevedeli, čo majú robiť, chlapci sa úplne pomotali. Bola som z toho nešťastná, no deti vystúpiť museli. Keď som ich potom videla na scéne pred publikom, ostala som ako obarená -všetko robili tak, ako sme si to nacvičili, na nikom nebolo vidieť trému, strach už vôbec nie. Osmelili sa dokonca aj tí, ktorí boli na nácvikoch utiahnutí. Aj keď sa chlapci pri preskakovaní ohňov trošku poplietli, išlo im to všetkým veľmi dobre,” sapomína D. Chovančáková.
