V zemepise pokladal za najpotrebnejšie kreslenie máp, v dejepise chronologické znalosti údajov. Slávnou postavou je pre svoje výroky. Ippolit rád hovoril samozrejmosti. Napríklad: Je máj, čoskoro bude ozajstné leto. Leto je celkom niečo iné ako zima. V lete človek otvorí okná a aj tak je teplo, no v zime je aj pri dvojitých oknách zima. V zime treba kúriť do pecí, no v lete je aj bez kúrenia teplo... Posledné dva dni pred smrťou blúznil: Volga sa vlieva do Kaspického mora... Kone žerú ovos a seno...
Všetci máme čosi z večného Ippolita Ippolityča. Žena sa postaví pred veľké zrkadlo, vidí sa a povie: Musím schudnúť! Muž sa holí, sám si povie: Ty zle vyzeráš! Starká vyprevádza vnúčatá do školy: Dávajte pozor na cestu! Iná starká doloží: V autách sedia vrahovia! (To nemá z detektívky, to má z obáv, ktoré televízia denne stupňuje správami.) Otec raňajkuje, pozerá cez okno, kuká na Roháče: Aj v Roháčoch prší. Všetci to vidia, ale pravda to je až potom, keď to povie otec. Dieťa sedí za stolom s ostatnými. Lyžičkou mieša polievku a dáva pozor, či ostatní dávajú pozor. V nestráženej chvíli vyčrpne plnú lyžicu polievky na obrus a povie: Hííí! Ostatní videli, no sústredene jedia ďalej. Tínedžer Vilko povie: Jojo polial biely obrus! Matka ho ťapne: Čo teba do toho!? Otec pozerá na dcéru: Fíha, ty si vyrástla! (Pritom ju vidí každý deň). Prišla suseda na návštevu, posedela, odišla, mama povie: Je v druhom stave. (Aj včera bola susedka na posiedke, riekla: Už to máme za štyri týždne!) Prišiel syn z vysokej. Mama: Bože, Peťo, aký si vychudnutý! Syn: Mamka, vravíš mi to najmenej desať rokov! A toto sú len také... smiešnôstky.
Horšie je to s nami vtedy, keď si navykneme na floskule (prázdne frázy, často používané slová, slovné spojenia, samozrejmosti) v zamestnaní. Nerozmýšľame, a jedného dňa nás začnú nazývať TOTIŽ. Navykli sme si na začiatku nášho spoločenského neoficiálneho rečového prejavu začínať slovom ”Totiž... ono to tak nie je, ako to vyzerá...” Jedného dňa budeme mať prejav oficiálny a budeme začínať: ”Totiž... dnes má významné výročie náš kolega.” A - už nám to zostane ako prílepok. Učitelia majú s tým bohaté skúsenosti. Bývalý kolega si zvykol zdôvodňovať svoje neskoré príchody do školy, frázou: V návale práce som nestihol... Opakoval to niekoľkokrát a - už mu to zostalo. Pribehol na poradu, ani sa nezobliekol, cestou k stoličke sa chcel ospravedlniť, ale kolega povedal zaňho: V návale práce som zabudol kúpiť priesady... A už bolo veselo.
Ešte horšie je to so súčasnými politikmi. O kríze opozície sa hovorí už najmenej tri mesiace, všetci ju vidia, aj o nej vedia, potom jeden z lídrov opozície povie: Máme krízu, no a čo? Tá je tu permanentne. Kandidátka na prezidentku stále opakuje: Iba so súhlasom všetkých politických strán opozície budem kandidovať... O kríze koalície sa občas hovorí, no premiér nás všetkých upokojí: Všetko je v poriadku! Prezident USA bude písať aj v Spomienkach na svoje volebné obdobie ”samozrejmosti”: ”Vojnu v Iraku demokratický svet potreboval,” hoci už dnes ani svojich vlastných nepresvedčil, že mal pravdu. Opakovaním pochybného tvrdenia sa nikdy nedosiahne pravda. Ani vtedy nie, keď stojí ľudské životy a náklady pre desať štátnych rozpočtov menej vyspelých štátov.
Ippolit Ippolityč mohol hovoriť samozrejmosti, nikomu nimi neškodil. Stačil však jeden (európsky) šialenec, ktorý opakoval ”samozrejmosť”: Nemecký národ potrebuje priestor! - a stálo to svet strašnú vojnu... Všímajme si ”samozrejmosti” mocných. Od nich vedie cesta ku kríze a krachu. A nikto za ňu nebude zodpovedný....