„Všetko, čo mi príde do rúk, zužitkujem. Ťažko púšťam čosi z ruky do koša. Zrejme mám taký dar, každá haraburda sa mi zíde,“ prezrádza Mária Hajdučíková. Každú vec, ktorú chytí do ruky si starostlivo poobzerá a hneď sa jej v mysli rodí nápad, ako by mohla to či ono využiť. „Keď sme sa s manželom pred desiatimi rokmi sťahovali z bytu do rodinného domu, sľúbila so mu, že na svoj materiál nevyužijem viac ako jeden kútik. A už je zaprataná polovica pôjdu. Keď čosi robím, mám to porozkladané všade. Dcéra mi povedala, že mám „už aj skončiť s tými vajcami!“ Tak to u nás chodí,“ usmieva sa M. Hajdučíková.
Mária, zdá sa, využije naozaj všetko. Plastové fľaše z oleja im v škôlke poslúžili na postavičky Mikuláša, umelohmotné kindervajíčka sa stali základom pre veľkonočné kuriatka. Papier, v ktorom prišli do základnej školy zabalené nové lavice, dnes visí na chodbových stenách škôlky v podobe šarkana. Podložky z vajec poslúžia predškolákom raz na hru, inokedy ako materiál na výrobu kvetov. „Je dobré mať poruke materiál, ktorý sa dá použiť hneď, ako príde nápad. Hlavne v dnes, keď je všetko také drahé.“
Ako sme sa dozvedeli, zručnosť má pani Mária v rodine. Otec maľoval obrazy, brat skončil umelecké kováčstvo. M. Hajdučíková nás však v predveľkonočnom období zaujala výrobou kraslíc. Vyskúšala už rôzne techniky zdobenia. Jednou z najnáročnejších je však vŕtanie dierok a ich následné zdobenie voskom. „Keď som začínala, robila som dierky do vyfúknutých vajíčok manželovou veľkou vŕtačkou. Musela som byť opatrná, aby škrupina nepukla,“ spomína učiteľka. Technológií na dierkovanie škrupín je veľa. Stačí na to napríklad obyčajné šidlo a okrúhly pilník, aby sa dierka dala pekne začistiť. „Najväčšia „sranda“ je, keď robíte poslednú dierku a - vtom vajíčko pukne. Aj to sa stáva,“ mykne plecami. Výroba dierkovaných kraslíc je časovo veľmi náročná. Treba sa pri tom obrniť veľkou dávkou trpezlivosti. „Čo vám budem o tom rozprávať, vyskúšajte si to!“ zasvätila nás do svojho „remesla“ M. Hajdučíková. Po vydierkovaní treba vajíčko ozdobiť rozpusteným voskom. To už závisí od fantázie tvorcu. „Nie je to ťažké, len to treba skúsiť,“ dodáva Mária a zároveň podotkne, že keď je čas, naučí túto techniku aj svoje kolegyne. Sama si už nepamätá, kde sa naučila robiť kraslice. Zdobí ich už vyše dvadsať rokov a inšpiráciu hľadá na najrôznejších výstavách, spolu s kolegyňou Katkou.
M. Hajdučíková kraslice nepredáva. Sem-tam ich vezme známym ako darček či pozornosť. Záujemcom zvykne darovať najviac dva kusy. Ak chce niekto viac, rada ho techniku dierkovania a zdobenia naučí.