Odolávať svetu humorom

Toto motto vymyslel (a podľa neho aj žil) vynikajúci autor: Vladimír Nabokov.
Môj prastarý otec sa zachránil slovom: v roku 1880 sa topil v rozvodnenej rieke Belá. Prudká tatranská voda ho váľala dolu korytom ako drievko. Starký (už mal sedemdesiat) sa vzoprel a zvolal: Nie, mňa tu nedostaneš! Myslel tým diabla. Keď o tom rozprával, vždy hovoril: Len čo som to povedau, takô objatie, čo ma držalo pod vodou, ma opustilo, vyplávau som na povrch vody a chytiu som sa konára trčiaceho z brehu.
Do smrti prastarý ocko veril, že to bol diabol, čo ho ťahal ku dnu. Sila viery, sila slova ho zachránila. Rozprával mi o tom otec mojej matky Jano. Prastarý otec sa tiež volal Jano. Môj starý otec bol aj v Chicagu, osem rokov staval mraakodrapy; s Poliakmi vedno stavali, vedno varili, vedno v búde spávali. Keď im spadol z výšky kamarát a zostal z neho len ”mastný fľak,” pochovali ho, večer sa všetci opili a rozprávali si poľské, slovenské aj medzinárodné vtipy, príhody, čím neuveriteľnejšia, tým veselšia. Dva dni po pohrebe, keď ich výťahy viezli k oblakom, sa ešte chichotali. Večer zašli na cintorín, zapálili Ferovi sviečky. Plakali. Pracovali, aby zarobili a doma postavili namiesto drevenice múraný dom. Odolávali svetu humorom. Môj otec sa málokedy usmial, keď bol unavený, hrával si na harmóniu, keď bol smutný, hrával si tiež, keď bol veselý zanôtil sám sebe pesničku. Potichu. Mama naša bola veselá skoro vždy. Krásne spievala. Ostré slová mala schované v oboch rukávoch. Pri zakáľačke si doberala každého (Pauko, ty si ako tlačenka, kedy si tak pribrau?), pri senách tiež (Mišo, vstávaj, od Mikuláša dážď ide! Mišo, večne unavený, zaspal vo voňavom sene. Vyskočil na rovné nohy, zareval: Zuza, zmokneme! Hrab, baba lenivá! Slniečko svietilo, smialo sa na celý Liptov. Ľudia sa smiali tak radostne, že sa aj mravce zastavili na svojej večnej púti). Mamin zmysel pre situáciu bol neopakovateľný. Kedysi, v päťdesiatych rokoch, raz zvonili všetky zvony, nikto nevedel prečo. Strýko Pauko prišiel do dvora: Eva nevieš prečo zvonia? Mama: Ty všetko vieš, a to nevieš, že dnes Gottwald urobiu maturitu! Keby ta tak počú sused Endek, ten by ti povedau! zhrozil sa strýko (sused bol vtedy predsedom KSS v dedine). Vysvitlo, že zvony skúšali, lebo ložiská vymastili.
Prvé kosenie po založení družstva bolo spoločné. Sušilo sa spolu, seno sa spratávalo spoločne do súkromných senníkov. Cyro Burčo, bohatý sedliak, seno nosil len do svojho šopa. Chlapi sa nedohodli, ale začali nosiť k jeho šopu suché seno zo všetkých strán. Cyro nestačil tlačiť, jeho žena vyšla tlačiť, zavolal syna tlačiť, traja tlačili dohora, chlapi podávali jeden pred druhým. Cyro spotený až po zadné gate zišiel dolu rebríkom, odpadol od horúčavy a únavy. Nikto mu nepomohol, nikto vody nepodal. Jeden z gazdov mu povedal: Cyrko môj, máš už dosť? Či ti máme strechu vyvaliť, aby ti zopár hŕbok ešte vošlo?
Keď druhýkrát prišli Rusi do našej vlasti ”brániť socializmus”, náš človek odolával humorom. Nápisy, heslá, slobodné vyjadrovanie názorov. Na dlhej stene psychiatrickej liečebne v Sučanoch bol dlho a zďaleka viditeľný nápis: Lenin vstávaj, Brežnev zblaznel! Slobodné (ilegálne) vysielanie sme robili z Pošty v Dolnom Kubíne. Na tretí deň okupácie ktosi zvolal dolu, na prízemí: Od Ružomberka Rusi idú, s tankami! Práve vtedy sme vysielali rozhovor s jedným riaditeľom podniku a členom byra OVKSS. Ten vyletel z kabíny ako strela uprostred slova, zbehol dolu schodmi, blesk bol proti nemu málo, zmizol, nebolo ho. Edo Stanovský, ktorý bol vtedy blízko a brnkal si na gitare, poznamenal: Vraj je chorý na platničky... Po nežnej, (dnes už nenežnej) boli plné priehrštia osobností, ktoré vyrástli zo dňa na deň ako hotoví demokratickí vojaci slobody. Humoru bolo poskromne, všetko sa bralo smrteľne vážne. Dnes humoru pribúda; to je dobrý znak ozajstnej slobody mysliaceho človeka.
Ľudskej hlúposti, neomylnosti politikov, ich namyslenej dôležitosti máme kopcom, denne bohato na televíznom tanieri, aj na tanieroch iných naložené. Stačí nám proti realite surovosti, malichernosti, vulgárnosti, večnej túžbe po moci, odolávať humorom. A hneď sa cítime akoby sme mali štyridsaťtisícový mesačný príjem...