Rodený Osádčan sa vyučil za holiča v roku 1961. V jeho výučnom liste síce stojí „holič-kaderník“, no priznáva, že k holičstvu mal vždy bližšie. K Štefanovým verným zákazníkom však patria aj ženy, ktorým pravidelne upravuje vlasy. „Zvládnem všetko, len na trvalú by som si už netrúfol,“ hovorí. Prvým ozajstným majstrom pána Štefana bol holič Ján Draganovský. Holičstvo mal na starom námestí v Dolnom Kubíne v priestoroch dnešnej predajne Pietros. Poniže neho prevádzkoval kaderníctvo chýrny kaderník Ullmann. „K nám sa dámy chodili strihať, k nemu sa potom išli natočiť. Lebo holiči vedeli lepšie strihať,“ spomína 65-ročný holič. Úprava vlasov bola v tých časoch takmer výhradne prácou mužov. Štefan sa učil rýchlo. Jeho šikovnosť si všimol aj Ján Draganovský, ktorý jeho schopnostiam veril natoľko, že z neho urobil vedúceho zmeny. „Potom prišli bítlsovské roky a my sme nemali čo robiť. Do módy totiž prišli dlhé vlasy a zarastený vzhľad. Šiel som teda za šoféra. Ale robil som kadečo. Chodil som aj po salašoch, neskôr som pracoval na štábe civilnej obrany,“ rozpráva Š. Kovalčík. Napriek tomu, že holičstvo ho už neživilo, z praxe nikdy nevyšiel. Na všetkých pracovných pozíciách totiž strihal svojich kolegov. Na salaši dokonca i ovce. Do povedomia mnohých Dolnokubínčanov sa dostal ako holič vojakov. Počas rokov strávených v štábe civilnej obrany strihal nielen radových vojakov, ale i armádnych hodnostárov. K svojmu remeslu sa Štefan vrátil v roku 1993.
„Za tie roky sa veľa zmenilo. Keď som ako holič končil, muž by sa žene nedal ostrihať. Po mojom návrate to bolo presne naopak. Ďalším problémom bolo vydržať stáť na nohách dlhé hodiny. Tiekli mi pritom slzy ako jablká. Ale zaťal som sa a všetko vydržal. Zavolal som robiť aj svojho bývalého spolužiaka. Ten však po mesiaci odišiel, jednoducho nevládal.“ Pán Štefan sa musel oboznámiť aj s novými typmi účesov. „V móde bol „hríbik“. Tak som sa chodil pozerať ku kolegyniam, ako to robia.“ Za svoj najväčší úspech považuje Štefan to, že dokázal naučiť kaderníčku holičskej práci. „Mali sme celodennú prevádzku od siedmej do siedmej. Ťahali sme to len dvaja. Už sme nevládali, preto som potreboval ďalšiu posilu. Mal som tu asi tri kaderníčky, ktoré som chcel ”prerobiť ” na holičky. No nedarilo sa mi to. Potom prišla Monika Kumová, také dievčatko, ani som nedúfal... A predsa, za mesiac z nej bola holička. To sa mi dovtedy nikdy nepodarilo,“ vraví.
V čom vlastne spočíva prerobenie kaderníčky na holičku? „Ženy striháte s nožničkami, chlapov väčšinou strojčekom. A to tým kaderníčkam robilo problém. Nevedeli sa to naučiť. Až na Moniku. Začali sme tak, že som jej dal do ruky úplne nové nástroje. Žiadne malé nožničky, ale poriadne veľké nožnice. Cvičila s nimi strihanie po nociach. No, a do mesiaca z nej bola vyhľadávaná holička,“ pochvaľuje si svoju kolegyňu jej skúsenejší učiteľ.
Tajomstvom starého dobrého holičstva je umenie narábať s britvou. To pán Štefan ovláda. Klasickou britvou však naposledy holil zákazníka pred viac ako 40 rokmi. V súčasnosti to je hygienikmi zakázané. Na holenie používa žiletky. Prezradil nám, že bradu si k nemu chodí zastrihávať napríklad i zástupca primátora Roman Matejov. Prednosta Jozef Holdoš sa zase chodí k známemu holičovi strihať. „Strihať a holiť sa ku mne chodia aj chlapi, ktorí sa vracajú z týždňoviek. Domov chcú prísť upravení, aby sa páčili svojim ženám,“ dodáva Štefan Kovalčík.
Autor: SM
