O intrigách a falošných vzťahoch

zaujať, potešiť aj rozplakať.

Pri čítaní jej príbehu čitateľ nadobúda pocit, že postavy v každodenných situáciách sú ozajstnými živými ľuďmi, ženami a mužmi, ktorých môžete stretnúť hocikde na ulici.
Viac nám prezradí autorka románu Pavučina Taňa Lucká.

Na úvod hádam najbežnejšiu otázku: odkiaľ ste čerpali námet?
- Prvý podnet na napísanie Pavučiny sa vyplavil zo spomienok. Pred pár rokmi mi ktosi predstavil muža, úspešného a majetného, o ktorom som sa dozvedela, že má dvoch temer rovnako starých synov, už dospelých – každý mal inú mamu. K jednému sa hrdo hlásil ako otec a manžel jeho matky, druhý žil v ústraní. Smola. Jednému sa dostalo všetko, čo môže bohatá rodina dieťaťu poskytnúť, druhý žil v skromných podmienkach bez rodinného zázemia. Videlo sa mi to surové a nespravodlivé. Obaja synovia sa vydarili, získali vysokoškolské vzdelanie a život na jednej i druhej strane bežal ďalej...
Takže je to skutočný príbeh?
- Nie, iba inšpirácia skutočným príbehom, ostatné je fikcia. Premýšľala som v rovine „keby“. Akým spôsobom by sa mohol odvrhnutý syn odplatiť otcovi za jeho nezáujem a zo situácie pre seba niečo vyťažiť. Inkognito sa zamestná v jeho firme a vyinkasuje si, čo mu patrí. Je predsa tiež jeho krv... Keďže ženská duša je pre mňa čitateľnejšia než mužská, v príbehu Pavučina sa zrodila namiesto zabudnutého syna dcéra, ktorá sa rozhodla takto samu seba „odškodniť“.

Odplata. U ľudí nič výnimočné. Domnievate sa, že to je spôsob riešenia neľahkých životných situácii? Obrazne povedané: oko za oko, zub za zub?
- V „civilizovanej“ spoločnosti sa od takéhoto barbarstva usilujeme upustiť, napriek tomu sa stáva, že keď ide do tuhého, poškodená strana vplyvom silných emócií trvá na podobnom ─ oko za dve oči. Som presvedčená, že odplata ako akt horúcej hlavy k ničomu nevedie, totiž zlo spôsobí ďalšie zlo a sme v tom až po uši. Mne sa pozdáva viac pôvodne hebrejský odkaz, ktorý znie: oko pod okom, zub pod zubom. Čiže tvoje oko je rovnako vzácne ako oko iného človeka. Ak by sme mysleli na to ešte predtým, než niekomu vedome ublížime, o jeden problém rozdrobený na milióny konfliktov by bolo na svete menej. Utópia? Isteže... Ale pre mňa idealistku príjemná

Autor knihy sa zvyčajne usiluje dielom tlmočiť čitateľovi isté posolstvo...
- Možno tuctové, ale vychádza mi to tak, že dobré vzťahy môžu fungovať v každej rodine a nezávisí to od hmotného bohatstva alebo skromnejších pomerov, v akých žije. Ak všetci vedia, že sú svoji, v šťastí i v nešťastí, vyjde im to.

Komu je román Pavučina určený? Mysleli ste na konkrétneho čitateľa?
- V prvom rade ženám. Skvele zabezpečeným ženám, ktorým prischlo označenie zelené vdovy, dcéram z dobre situovaných rodín, ktorým otec s tučnými kontami nedokáže kúpiť lásku, po ktorej túžia, mladým ženám popoluškám, ktoré sa napriek nie najšťastnejším okolnostiam vedia presadiť svojou húževnatosťou, i ženám, ktoré našli zmysel v jednoduchom živote. Na mužského čitateľa som sa zatiaľ neodvážila pomyslieť. Poznám iba jedného. Môjho manžela. Ten si Pavučinu prečítal povinne, ale nie z donútenia.