itanovej si na dávnu minulosť zaspomínala aj pri našej návšteve.
Začiatkom 20. storočia odišiel Aničkin otec do Ameriky. Práce na Orave bolo málo, peňazí ešte menej. Ľudia, väčšinou muži, teda museli cestovať do ďalekej cudziny, aby zarobili aspoň nejakú korunku pre svoje rodiny. Jedným z nich bol aj Annin otec. Doma nechal manželku a dvoch synov. „Mama mala mať ešte ďalšie tri deti. Jedno sa narodilo, no dostalo záškrt a zomrelo. Potom bola znova tehotná. Išla na potok zmývať kapustu, no akosi sa tak nešťastne pritisla o šmykľavé skaly, že o dieťatko prišla. Po dvoch zdravých a šťastne porodených synoch ostala opäť tehotná. V tom čase sa však muselo veľa robiť. Nechala chlapcov doma a išla tuto na vŕšky kopať repu. No keď sa zhora pozrela dolu, uzrela oheň. Zľakla sa a rýchlo sa rozbehla dole. Nebežala ani po ceste, ale tadiaľ, kadiaľ by sa čo najskôr dostala dolu... A tak nešťastne prišla aj o ďalšie dieťa,” spomína Anna na to, čo si pamätá z roz-právania svojich rodičov.
Malá slovenská Američanka
„Bratia pomaly rástli, pomáhali mame ako sa dalo. Keď bol otec v Amerike, mama si od suseda musela požičať peniaze na stavbu stajne. Viete, vtedy sa gazdovalo, stajňa musela byť v každom dvore. Prišla však veľká povodeň a novú drevenú búdu voda zobrala so sebou. Mama hneď napísala otcovi, čo sa stalo, že musíme ísť za ním,” hovorí. Po veľkej povodni, ktorá rodine zobrala stajňu postavenú z požičaných peňazí, sa musela mama s dvomi synmi zbaliť a odcestovať za manželom do krajiny za „Veľkú mláku”. Po roku života v Amerike sa im narodilo ďalšie dieťa – malá Anička. „Dobre sa žilo v tej Amerike. Ja som tam s rodičmi prežila viac takmer jedenásť rokov. Chodila som aj do školy – doobeda som sa učila po anglicky, poobede po slovensky. Jeden z bratov robil majstra v bani, otec kopal uhlie a mama robila všade, kde sa dala zarobiť dáka korunka,” vracia sa vo svojich spomienkach o takmer deväťdesiat rokov dozadu čiperná babička.
Kto to tam hovorí?
Po dvanástich rokoch života v Amerike sa Annina rodina rozhodla vrátiť naspäť na Slovensko. Podľa starenkiných slov mala mama už viac rokov, chcela sa vrátiť do rodiska, kde na nich čakal aspoň aký-taký majetok. Annin starší brat však s nimi nepricestoval. Bol si totiž istý, že po prvej svetovej vojne bude rodisko úplne zničené. Preto ostal v Amerike, našiel si manželku a naspäť sa už nikdy nevrátil... „Domov sme sa vracali na talianskej lodi. Cestovali sme 18 dní! Pamätám si, že sme dostávali také tvrdé koláče z múky. Chutili hrozne, mama ich preto vyhadzovala rybám. Jedna Talianka jej však povedala, že si ich má len pekne odkladať, lebo keď prídeme na suchú zem, budeme vďační aj za tvrdé sucháre. A mala pravdu – zohnať jedlo bolo vtedy v Európe veľmi ťažké.” Z Ameriky si cestovatelia priniesli pamiatku – gramofón s platňami. Doma ho postavili do prázdnej izby, pustili a počúvali. „Júj, keby ste vedeli, koľko ľudí k nám vtedy chodilo! Všetci sa čudovali, čo to máme. Raz prišla jedna staršia tetka a započúvala sa do textu. Zrazu zodvihla obrus, nakukla pod stôl, na ktorom stál gramofón a zisťovala, kto to tam hovorí,” spomína si s veselým smiechom starenka.
Niekoľkonásobná prababka
V roku 1931 sa pani Anna vydala za muža, ktorému porodila dvoch synov. Niekoľko rokov po svadbe zasiahla svet aj Anninu rodinu ďalšia rana – II. svetová vojna. „Boli to ťažké časy. Chlapov povolali na vojnu, aj môj musel odísť. Ostala som sama s dvomi chlapcami. Kým bol môj preč, pomáhali sme si, ako sme vedeli, veľa pomohli aj susedia.”
Dnes má Anna Števuliaková deväť vnúčat, desať pravnúčat a jedno prapravnúčatko. Keď sme sa jej spýtali na jej recept na dlhovekosť, len sa zasmiala. Vraj žiadny nepozná. Celý život robila, jedávala zemiaky s kapustou, s mliekom, občas nejaké to rebierko... Lekárom sa vyhýbala ako čert krížu. Na čo však nikdy nezabudla, nezabúda a nikdy nezabudne, je modlitba. Ak Boh dá, 19. januára 2009 oslávi 100 rokov. Prajeme jej teda hlavne veľa zdravíčka, aby sa tohto krásneho okrúhleho jubilea ešte aspoň v súčasnej kondícii dožila.
