ZUBROHLAVA. V prvú marcovú sobotu prekvapil Margitu Banasovú veľký rachot vzadu za domom. Sprvu sa preľakla, ale vzápätí si pomyslela, že azda susedia niečo robia do neskorej noci. Vtedy ešte netušila, čo sa jej pred očami vynorí, keď sa rozvidnie. Príčinu nočného hluku si všimla hneď v nedeľu ráno, keď vyšla z domu a chcela ísť kostola. Jej záhradu sčasti zakryla hŕba muriva, ktoré sa tam zosunulo zo susednej starej budovy, kedysi slúžiacej ako zadné stavy. Nezdalo sa, že by ju to prekvapilo. Podľa jej slov bolo len otázkou času, kedy sa múr zosype. Okamžite jej však napadla iná súvislosť…“Žeby zomrel Rudo?“ pýtala sa sama pre seba. Niekdajší sused bol už postarší. Odpoveď dostala v kostole. Naozaj zomrel. Rudolfa Čiernika zo Zubrohlavy pochovali o tri dni nato, minulú stredu.
Ako nám Margita Banasová porozprávala, starí ľudia kedysi verili – niektorí tomu veria aj dnes - že mŕtvi sa zvyknú niekedy prísť rozlúčiť so svojimi priateľmi, známymi či blízkymi. Žeby bol býval padajúci múr tiež pozdravom z onoho sveta?
Podobná príhoda sa už raz u nich odohrala. Banasovci mali so susedmi oddávna veľmi dobré vzťahy. Najmladší syn Banasovcov Janko sa k susedovcom rád chodil hrávať. Suseda, staršieho pána, nazýval dedkom. „Tí dvaja boli kamaráti na život a na smrť,“ spomenula si na priateľstvo malého chlapca so starkým pani Margita. V jednu nedeľu sa jej syn, vtedy osemročný, zobudil so slovami: „Mami, dedo ma chytil za ruku a povedal mi, Janko, zbohom!“ Margita Banasová vtedy len neveriacky pokrútila hlavou. Čo sú to za hlúposti! Synovým slovám so zimomriavkami na chrbte uverila až vo chvíli, keď jej susedia povedali, že starký naozaj v noci zomrel. A hoci to nevie vysvetliť, aj teraz si je takmer istá, že spadnutý múr bola Rudova rozlúčka.
