o parlamentu Miroslav Mikolášik.
Rovnako ho nominovala aj Krajská rada Banskobystrického kraja. Jeho spolukandidátom z „dielne“ košických spolustranníkov bol eurokomisár Ján Figeľ.
Na vnútorné emócie, ale aj pragmatické hodnotenie celej situácie sme sa spýtali „nášho“ potenciálneho kandidáta, Miroslava Mikolášika.
Aká bola vaša prvá myšlienka, keď ste sa o návrhu dozvedeli?
- Hlavou mi chodili myšlien-ky ako pokora, služba a zodpovednosť. A nepopieram, že ma tie správy potešili. Veď ma navrhli dva kraje, a to človeka veľmi zaväzuje. Janka Figeľa navrhol Košický kraj. Predseda Ján Hrušovský, ktorého meno sa tiež v tejto súvislosti vážne spomínalo, sa nepreukázal vyjadrením žiadneho z krajov. Od začiatku som však zostal oboma nohami na zemi. V čase nominácie z krajov som ani na jednom zo zasadnutí krajských rád nebol, lebo som si plnil povinnosti v Bruseli, takže na členov rady som nepôsobil, z mojej strany nevyšla ani náhodou žiadna iniciatíva. Schválili to v oboch prípadoch za mojej neprítomnosti.
Ako reagovala vaša manželka a synovia, keď sa o tom dozvedeli?
- Manželka je veľká realistka, je pre mňa vždy veľkou a pokojnou oporou. Vyjadrila sa len veľmi stručne a spýtala sa ma, či by som si na takúto funkciu trúfal. Ja som ju upokojoval, že si treba vyčkať na rokovanie celoslovenskej rady, ktorá je povinná 1. marca o tom rokovať a rozhodnúť. Deti to potešilo, ale nepreberali sme to podrobne.
Musí to byť dobrý pocit, keď vám kolegovia – ešte k tomu v neprítomnosti – prejavia takúto bezbrehú dôveru.
- Viete, je to nielen o pocitoch. Ja verím, že je to najmä o činoch. Chodím do regiónov, každý piatok alebo víkend som niekde. Organizujem aj rôzne podujatia, konferencie, informujem občanov, ako sa im dá pomôcť, ako čerpať eurofondy, ako riešiť ťaživú situáciu. Stretávam ľudí mladých aj starých, zaujímam sa o nich, o ich problémy. Ale, pravdupovediac, nominovanie na najvyššiu štátnu funkciu som ani náhodou neočakával.
Ján Figeľ sa kandidatúry vzdal, zdalo sa mu nevhodné nedokončiť v Bruseli misiu eurokomisára, pre Slovensko historicky vôbec prvú. Vaši spolustranníci sa napokon rozhodli podporiť spoločnú opozičnú kandidátku Ivetu Radičovú. Čo ste pri tom vy osobne prežívali?
- Celú záležitosť treba vidieť v širšom kontexte. Navrhovatelia sa o mne vyjadrili s uznaním. Vyzdvihli moju skúsenosť s miestnou, národnou, ale i medzinárodnou politikou. Schopnosť hovoriť s jednoduchými ľuďmi v rodnej slovenčine, ale i na medzinárodných konferenciách a fórach vo svetových jazykoch. Spomínali aj moje výsledky na poste veľvyslanca SR v Kanade, i schopnosť vedieť sa pohybovať v diplomatickom svete. Niekedy som mal až pocit, že trochu preháňajú. Otázka spoločného kandidáta opozície bola v KDH dosť odsúvaná, aj pre známe napätie v strane, ktoré vytvárali štyria poslanci, ktorí stranu nakoniec opustili. KDH preto akoby premeškalo vhodný čas niekedy v septembri - októbri minulého roku predstaviť svojho vlastného, čo najkvalitnejšieho kandidáta, ktorý by bol mohol byť spoločným kandidátom opozície. S nápadom predstaviť svojho kandidáta, žiaľ, bez predbežnej dohody s ostatnými stranami opozície, prišla nečakane SDKÚ a ostatným takpovediac vnútila, aby ju podporili. Kto by tak neurobil, vyzeral by už potom ako rozbíjač jednoty, ten kto nechce dohodu. Aj v médiách sa vytvorila atmosféra, že KDH už ani nerieši postavenie vlastného sebavedomého prezidentského kandidáta (pre mňa by bol takým kandidátom J. Figeľ). Čakalo sa, či KDH podporí, alebo odmietne Ivetu Radičovú. Preto som sa zachoval tak, aby som nevidel len seba, nejaký honor či popularitu, ale ustúpil som a KDH prijalo uznesenie, v ktorom formulovalo svoje minimálne podmienky, za ktorých je ochotné spoločnú kandidátku opozície podporiť.
Slovenská politická scéna v ostatných mesiacoch volá, hlavne u „najstarších“ strán, po generačnej výmene. Myslíte si, že je na to zrelá aj funkcia prezidenta?
- Ako ktosi správne povedal, politik dozrieva vekom i skúsenosťami. Mladosť v politike sama osebe nestačí. To naozaj nie je automatická kvalifikácia. Mladší robia chyby z neskúsenosti - viď nezrelé konanie nových, narýchlo nabratých úradníkov na ministerstvá, ktorí nevedia správne rozhodovať o stovkách miliárd korún z eurofondov. A čo sa týka hlavy štátu, myslím, že netreba, aby bolo potvrdené pre tohto prezidenta ešte ďalšie obdobie. Napríklad aj preto, že si ešte na nás europoslancov, ani na jedného z nás štrnástich, nenašiel vo svojom kalendári za tri a pol roka ani jednu minútu. Radšej ochutnáva vína a jazdí na rýchlych autách na automobilových pretekoch. Treba si vedieť stanoviť priority, byť prezidentom je podľa všetkého viac o zodpovednosti, či nie?
