Scénickej žatve v Martine.
Táto rodáčka z Námestova študovala slovenský jazyk a občiansku výchovu najskôr v Trnave a potom v Banskej Bystrici. V školstve pôsobí už 20 rokov. Hovorí, že najkrajšie roky prežila v Zákamennom, kde našla priestor pre svoju prácu a hlavne skvelé, nadšené a talentované deti. S manželom Pavlom, ktorý je v škole zároveň jej kolegom, majú dospelého syna Mateja.
V škole vediete detský divadelný súbor. Hrávali ste v det-stve aj vy divadlo? Ako ste sa k nemu vlastne dostali?
- Divadlo som nikdy nehrala. Len počas štúdia v Trnave sme za pár halierov často chodili za kultúrou do tamojšieho divadla. V podstate to bol len taký pokus – poďme vyskúšať niečo nové. A chytilo nás to všetkých.
Čo vás na divadle priťahuje?
- Pre mňa je to vždy výzva. Je to všetko dohromady: text, hudba, scéna – a ako to dať dokopy, aby to bol pre diváka naozaj zážitok. Dnes, keď už bolo všetko povedané, treba hľadať to, čo tu ešte nebolo. Je to teda o hľadaní, pokusoch, ale aj o slobode. Nič nezväzuje, len sa nebáť urobiť aj obyčajné veci cez svoje pocity, cez pocity hercov. Nie vždy sa to podarí a aj my sme museli niekoľko rokov hľadať, a stále hľadáme. A padáme, a vstávame.
Prečo ste sa začali venovať práve divadelnému krúžku?
- Chcela som robiť aj niečo iné, ako len recitovať. Dať textu aj iný rozmer. Pri recitácii i pri divadle ide o nadstavbu – čo urobiť, aby mal text tretí rozmer, aby zarezonoval, oslovil. A opäť – je to výzva ísť ďalej.
Nebol problém získať pre túto záujmovú činnosť dosť detí?
- Na hodinách literatúry sme si vždy hrali svoje malé divadlá. Deťom sa to páčilo, a tak sme to skúsili na divadelných doskách. A vo veľkom. Nie, s týmto naozaj nemám problémy – deti chcú. Aj teraz, keď máme nový súbor, máme v ňom skoro 40 detí.
Venujete sa aj recitátorom a tvorcom školského časopisu. Aj v týchto oblastiach ste dosiahli viacero významných úspechov v rámci Slovenska. Čím to je, že sa vám tak darí?
- Darí sa deťom. Ja im len ponúkam možnosti. Je na nich, ktorú cestu si vyberú a čo vlastné, pre ich osobnosť charakteristické, do toho vložia. Niekedy to ani nie je len vec talentu, ale aj vytrvalosti a poctivej driny. Kto chce niečo dosiahnuť, musí na tom pracovať a obetovať tomu aj svoj voľný čas. To deti učím.
Pri novej divadelnej inscenácii spolupracujete so spisovateľom Danielom Hevierom. Ako ste sa s ním zoznámili a čo vám a deťom táto spolupráca prináša?
- Je to dlhodobý projekt a výsledok budeme prezentovať asi až budúcu divadelnú sezónu. Nie je jednoduché napísať inscenáciu pre konkrétny súbor. Takže to bude naše prekvapenie, aby sme si nevystrieľali všetky esá. S Danielom Hevierom sa poznám už niekoľko rokov. Chodila som k nemu na tvorivé písanie. Boli a aj sme si blízki. Je to skvelý človek. Veľa ma naučil, veľa mi dal. Obohatil ma. Nikdy neodmietol pomoc, radu. Do Zákamenného prišiel na besedu s učiteľmi i deťmi. Poznáme ho nielen z kníh. Niekedy si ani neuvedomujeme, že je to známy spisovateľ. Pre nás je to kamarát.
Pomáha vám aj váš manžel, ktorý je v škole zároveň vaším kolegom. On je však dejepisár – nepohádate sa občas pri práci na divadelnej inscenácii?
- Iste. Je to však prínos. Konfrontácia vzájomných názorov nás posúva. A viete, je to mužský pohľad na vec – aj keď sa mu my ženy občas bránime. No na divadlo chodia i muži. Takže je to v poriadku a naozaj jeho názor niekedy aj rešpektujem.
Dá sa povedať, čo je cieľom vašej práce so žiakmi a prečo to robíte?
- Chcem len deťom ukázať, čo všetko môžu robiť, ak chcú. Že známky v škole nie sú všetko. Môžu byť vynikajúci, ale ak sa nebudú vedieť rozhodovať, hľadať si vlastnú cestu, rešpektovať iných, hájiť si svoj názor, ťažko si budú hľadať miesto v dnešnom dravom svete. Nie známky robia človeka, dnes už deti nenaučíme všetko. Ukázať im cesty však môžeme. Tá moja sa volá Tvorivosť.
