Článok pokračuje pod video reklamou
„V dvadsiatych rokoch minulého storočia tunajší ľudia postavili školu. Do nej prišli okolo roku 1930 učiť štyri rehoľné sestry - Antónia, Alojziána, Viktoriána... a na meno štvrtej si, bohužiaľ, nespomínam. Každý rok sa snažili podchytiť mládež z Krivej a vzbudiť v nej záujem o divadlo. Niekoľko rokov sa im to úspešne darilo, mladí chceli hrať. A k stálym divadelníkom pribúdali každý rok ďalší a ďalší,” spomína Ervín Zaťko, súčasný režisér divadelných hier, na rozprávanie starých, dnes už poväčšine nežijúcich ľudí z dediny.
Ervín si viacero zážitkov z prvých obecných hier pamätá najmä z rozprávania svojho otca, ktorý v divadle aktívne hrával niekoľko rokov. Prostredníctvom otca sa dostal k ochotníčeniu aj on. „Po druhej svetovej vojne bolo v dedine veľa mladých ľudí. Chlapi holdovali najmä športu, tomu sa však v zime venovať nemohli. Preto sa rozhodli, že počas zimných mesiacov budú hrávať,” rozpráva E. Zaťko. V tom čase už rehoľné sestry v škole neučili. Na ich miesto nastúpili manželia Gašincovci. „Do Krivej prišli hrať hru Kubo. Pamätám si, že pán Gašinec hral hlavnú postavu. Vtedy sme v Krivej nemali poriadny kultúrny dom. Ale im nevadilo, že musia hrať v „baraku” – v starom, provizórnom, z dosiek zbitom domčeku. A ľudí prišlo neúrekom. Barak bol úplne naplnený, ak nie preplnený. Ochotníci mali obrovský úspech. To vzbudilo v mladých ešte väčší záujem o divadlo.”
Najskôr valach, potom žandár
Krivianska mládež chodila za Gašincovcami čoraz častejšie. Napokon sa ich podarilo uprosiť, aby s nimi nacvičili divadlo. Mladý manželský pár sa napokon do Krivej aj presťahoval.
„S ich príchodom začalo ochotnícke divadlo fungovať vo veľkom. Ako prvú nacvičili Bačovu ženu. Bola to veľmi pekná hra. Mal som v nej svoju prvú rolu, hral som valacha. Najskôr sme s ňou vystúpili v Oravskom Bielom Potoku, v Habovke, skončili sme v Sedliackej Dubovej. V prvých dvoch obciach bolo vypredané, no v Dubovej, pred-stavte si, prišlo len šesť ľudí! Nevedeli sme, či máme vôbec hrať. Nakoniec sme predsa len hrali, aj keď len pre šiestich. Večer, po vystúpení, sme sa vracali domov. Odvoz sme nemali, takže sme museli ísť pešo a so sebou sme ťahali všetko, s čím sme pracovali na javisku. Samozrejme, aby nám nebolo zima, zastavili sme sa v krčme. Aj v Dubovej, aj v Dlhej. Veru, dosť vecí sa nám tam podarilo pozabúdať,” spomína E. Zaťko s úsmevom na „svoju“ prvú hru. K ďalšiemu divadlu prišiel mladý Ervín „ako hus k pivu”, úplne náhodou. „Bolo to najkrajšie divadlo, aké si pamätám. Hra sa volala Svedomie a hral som tam žandára. K tejto roli som sa dostal, ani neviem ako. Herci sa vybrali hrať do Hruštína a mňa „zbalili” v Oravskom Podzámku na stanici. Povedali mi len, že idem hrať žandára. A tak som šiel.”
Súdržnosť a zapálenie
V 60. rokoch narukoval Ervín na vojnu. Kým sa vrátil, bývalá partia hercov sa takmer úplne rozpadla. Niektorí sa oženili, vydali, presťahovali do iných dedín a miest. Na rad prišla generácia mladých hercov na čele s Ervínom. V tom čase sa v dedine podarilo vybudovať novú sálu v budove, ktorá patrila miestnemu družstvu. Herci tak mohli nacvičovať, ale hlavne vystupovať v oveľa prijateľnejších a kultúrnejších priestoroch. Tie sa so staručkým, takmer rozpadávajúcim „barakom” nedali ani porovnať. A čo priviedlo Ervína k divadlu? Tvorivá a súdržná partia. Ako sám hovorí, boli neuveriteľne zohraní a zapálení pre ochotníčenie.
Každú zimu nacvičili minimálne jednu hru a chodili ju hrávať po celej Orave.
Bol veľmi prísny
Vo vedení ochotníckeho divadla sa striedali rôzni režiséri. Až prišiel čas, kedy sa k režírovaniu dostal aj Ervín Zaťko. „Ako dlhoročného herca ma prizvali k jednej hre. Vtedajšia vedúca divadla chcela vedieť, či môžu s takou hrou vystúpiť. Trošku som ich usmernil, poradil im a videl som na hercoch, že sú radám otvorení. Chceli sa naučiť niečo viac. Napokon ma požiadali, či by som nechcel chodiť aj na skúšky. Nie ako herec, ale ako režisér,” spomína E. Zaťko. Ako však dodáva, neskôr možno niektorí herci aj banovali, že si ho vôbec zavolali. Ako režisér bol totiž Ervín veľmi prísny. Ne-dokázal pochopiť, že sa niektorí herci nevedia naučiť svoje texty, rozčuľovalo ho, keď musel jednu scénu ukazovať hercom niekoľkokrát dookola. Po čase si však uvedomil, že sa nedá naučiť všetko hneď a zaraz, že každý na to potrebuje čas...
Ervín Zaťko si rád spomína na časy, keď mladí chodili za ním a prosili ho, aby s nimi nacvičil nejakú hru. Dnes je všetko úplne inak. Záujem o ochotnícke divadlo z roka na rok klesá. Už za ním nechodí nikto. Teraz, ako hovorí, sa musí ľuďom v dedine prosiť. A aj napriek tomu má problém nájsť aspoň zopár ľudí, ochotných postaviť sa na „dosky, ktoré znamenajú svet“. Vlastný krásny svet. Najbližšie chce Ervín Zaťko s krivianskymi ochotníkmi nacvičiť hru Kristus Kráľ.
