Je to dávno, čo sa Kristína a Jozef Skočíkovci z Rabčíc spoznali a zaľúbili. No i po šiestich desiatkach rokov si na tie časy radi a s úsmevom spomenú.
„Kedysi to nebolo ako dnes,“ začína rozprávanie Kristína Skočíková. „Chodilo sa na páračky. Vždy sme čakali, kým prídu mládenci. Vtedy sa všetko perie odpratalo a začalo sa tancovať. Jozef ma zaujal tým, že bol vždy sám. Sedával pri akejsi starej babke a bol po uši zaľúbený. Dušoval sa, že ak si ho ja nevezmem, veru odíde z Rabčíc.“
„Bola to pekná žena, a ešte stále je,“ mieša sa nám do rozhovoru Jozef Skočík, skladajúc poklonu svojej manželke. S humorom sebe vlastným pritom nezabudne utrúsiť poznámku o tom, že má strach, aby mu náhodou neušla s nejakým mladším parobkom...
„Nosievala takú skladanú sukienku. Vždy, keď sme išli z kostola, pozerali sme s chlapcami, ktorá má pekné nohy.“
Podľa K. Skočíkovej bol ich svadobný deň veselý i smutný zároveň. Brali sa 8. februára 1948. Snehu bolo po kolená. Vo všetkej sláve sa viezli na sobáš. Parádne - na saniach ťahaných konským záprahom. No čo čert nechcel, v jednej zákrute sa prevrátili aj s celým záprahom... Smutné však bolo, že v ten deň pred oltárom a sobášiacim kňazom stáli dva páry, z ktorých každý jeden člen bol sirotou alebo polosirotou. Rodičia im chýbali ako nikdy...
Z Jozefovej rodiny nebolo v kostole nikoho, kto by im zablahoželal. Hnevali sa, lebo sa nechcel oženiť s dievkou z bohatšej rodiny, ktorú mu vybrali. „Boli sme chudobní. Svadobná hostina nebola taká, ako býva dnes. Namiesto koláčov napiekli ženy šišiek a makových či tvarohových koláčov z kysnutého cesta. Ani farárovi nebolo čím zaplatiť. Za odbavenie sobáša sme mu dali metrák dreva,“ zaspomína J. Skočík.
Manželov Skočíkovcov stretlo počas spoločného života veľa dobrého aj zlého, veselého i smutného. Mali spolu deväť detí. Prvé im zomrelo ako trojmesačné. Ďalšie dve deti zomreli už dospelé. Niet väčšej bolesti, ako keď rodič prežije vlastné dieťa. Ale to vie len ten, kto to zažil. Skočíkovci sú pomerne rozvetvenou rodinou. Jeden syn žije v Českých Budejoviciach, dcéra v Podbieli, dvoch synov majú v Rabči. Dnes im najväčšiu radosť robí tridsaťdva vnúčat a jedenásť pravnúčat.
Dnes je to skôr výnimočné, keď sa manželia dožijú takéhoto výročia spoločného života. O to je diamantová svadba 82-ročných manželov Kristíny a Jozefa Skočíkovcov vzácnejšia.
Autor: VERONIKA PRISENŽŇÁKOVÁ
