Odpoveď „nie“ Mária nepozná

Dnes má matka dvoch detí takmer sedemdesiat rokov a človek by povedal, že si zaslúžený odpočinok zaslúži. Ona si však život bez práce nevie predstaviť. S umením sa narodila a s ním žije dodnes. Pôvodne chcela po skončení základnej školy študovať za zdravotnú sestru. Skúšky mala urobené, doklady o prijatí mala v rukách. Stačilo len počkať do septembra a ísť na zápis. Osud však chcel inak a ona na žiadnu zdravotnú školu nešla. Skončila v Trnave na aranžérskom učilišti. „Pred rokmi to fungovalo tak, že každý podnik si musel vyškoliť aranžéra. Krátko po zložení prijímacích skúšok na strednú školu som dostala ponuku. Vraj keď viem tak pekne kresliť, aby som sa vyučila za aranžérku a pracovala pre štátny podnik. Súhlasila som. Strýko ma naučil základné ťahy ozdobného písma a do školy som nastúpila s tým, že už aspoň niečo viem. Už ako študentka som chodila s ďalšími spolužiakmi aranžovať výkladné skrine, prezentovali sme sa aj na súťažiach,” spomína pani Mária. V tom čase pôsobila pod hlavičkou Slovenského zväzu spotrebných družstiev Bratislava. Po návrate na Oravu sa zamestnala v Jednote. Tam pracovala až kým sa väčšina štátnych podnikov nezačala privatizovať.

Majstri vo svojom fachu
„Pamätám sa, že obchodná ulica v Bratislave bola vždy pred Vianocami či Veľkou nocou nádherne naaranžovaná. Spomínam si napríklad na veľké sadrové vajce vo výkladnej skrini. Keď okoloidúci položil ruku na výklad, vajce sa otvorilo a vyšiel z neho kúštik látky, ktorá sa pomaličky vrátila naspäť. Alebo ste položili ruku na značku na ďalšom výklade a za sklom sa otvorila skrinka s francúzskymi parfumami. Aranžéri výkladov vedeli naozaj výborne robiť to, za čo sa vyučili,” pokračuje pani Mária. Ona však v Bratislave výklady nerobila. Starala sa totiž o tie oravské. A práce mala naozaj požehnane. Veď vyzdobiť niekoľko desiatok výkladných skríň v rôznych kútoch Oravy nie je žiadna sranda. No stíhala toho oveľa viac. Ako sama hovorí, naaranžovala výklad, prišla domov a mohla sa venovať zdobeniu pohárov a košieľok.

Dnes zdobí poháre a košieľky
Dnes už pani Mária výkladné skrine zdobí len zriedka, no aj tak má stále plné ruky práce. Mnoho jej známych, známi ich známych a ďalších známych k nej nosí poháre, krstné košieľky, blahoželania. A ona na kusy skla, látky a papiera tvorí malé umelecké dielka. „Už som ich namaľovala toľko, že by sa určite nevošli do jednej veľkej izby. No baví ma to a preto v tom budem pokračovať dovtedy, kým budem môcť,” hovorí.
Márii Serekovej často nosia na vyzdobenie poháre študenti, ktorých čaká stužková. Namaľovať či napísať text na tridsať pohárov úplne rovnako dá poriadne zabrať. Pani Mária sa však nezľakne ani takejto viacpočetnej zbierky. A ako sama hovorí, prijme každú prácu a od každého. „Nikdy by som totiž nemohla poslať domov študentov s tým, že im poháre alebo šerpu neozdobím. Keď sa totiž pozriem do natešených očí tých detí, ktoré čaká ich veľký deň, nemám to srdce odmietnuť. U mňa v tomto smere slovko nie neexistuje. Do smrti by ma totiž trápilo, že som to tomu človiečikovi neurobila.”