Mushing je šport, ktorý sa od klasických poriadne líši. Je minimálne taký náročný, ako všetky ostatné, ak nie viac. Pri ňom musí totiž človek milovať zvieratá, rozumieť im, dokázať s nimi pracovať aj oddychovať. A hlavne – musí sa o ne starať celý rok, aj keď je mushing len sezónny šport.
Najskôr jeden, potom druhý
Na Orave, aj keď máme všade naokolo vynikajúce podmienky na tento šport, budete mushera hľadať márne. Žiaden tu nie je a pekných pár rokov už ani nebol. Aj Liptáci sú na tom podobne ako my. Od organizátorov psích záprahov v Zuberci sme zistili, že najbližší musher, ktorý pod Roháče chodí, je z Nového Mesta nad Váhom. Ľuboš Ocet pozná náš región veľmi dobre. Veď okrem toho, že sa tu každoročne zúčastňuje pretekov psích záprahov, občas sem chodí aj so svojimi štvornohými kamarátmi trénovať.
Ako nám Ľuboš Ocet prezradil, s mushingom „si začal“ ešte v roku 1994. „Bol to taký nevinný začiatok. Veľmi som chcel psíka, ktorý patril istým pretekárom. Tí mi ho bez problémov predali. Neskôr ma zobrali na preteky. Stačilo mi vidieť jediný raz, ako to na takej súťaži vyzerá, a hneď ma to „chytilo”. Začal som na ne chodiť čoraz častejšie a začal som sa o tento šport viac zaujímať. Ako divák. Zlom nastal v roku 2000, keď som od kamaráta dostal ďalšieho psa a o pár mesiacov som kúpil ešte jedného. Pustil som sa do aktívneho pretekania a odchovu vrhov vlastných psov. Vždy som si nejaké šteniatka nechal, dnes mám už sedem psov,” zaspomínal si Ľuboš Ocet na svoje začiatky. Potvrdil nám, že mushing sa naozaj nedá radiť medzi tie jednoduchšie športy. Pri niektorých môžete športové náradie po skončení sezóny odložiť do pivnice alebo na povalu, a do začatia ďalšej sa na ne ani nepozriete. Odložiť psy na niekoľko mesiacov „na povalu“ by asi nebolo možné. A určite by to neurobil človek, ktorý má svoje zvieratá rád. „O psíkov sa treba starať každý deň, po celý rok. Je to náročné hlavne na čas, ale neoceniteľnou odmenou je pre mňa oddanosť siedmich nádherných, silných psov, ktorí so mnou vyrazia na akúkoľvek náročnú trať. A to je nádherný pocit,” dodáva musher.
Akim, Bakina, Cheyen...
Majitelia psov dávajú svojim miláčikom všelijaké mená. Tie Ľubošove sa volajú tiež zaujímavo: Akim, Bakyna, Cheyen, Demon, Artuš, Anouk a Queena – sedemčlenná skupinka statných čiernobielych husky. Ako nám Ľuboš prezradil, výber mena každého z nich bol vždy náročný a zdĺhavý. No kým sa každé jedno šteniatko narodilo, mali dosť času, aby mu vybrali to správne meno. So štvornohými krásavcami trénuje novomestský musher v dvojdňových intervaloch. Jeden deň oddychujú psy, aj ich majiteľ.
„Tréningová trať má 17 km. Dve hodiny pred tréningom psy napojíme a prichystáme tréningovú trojkolku. Ak máme šťastie a je sneh, vytiahneme sane. Oblečieme psy, zapriahneme a vyrážame rovno z dvora. Prebehneme cez obytnú štvrť, ktorá je zatiaľ vo výstavbe, takže sa nám občas pripletie do cesty aj nejaký nákladiak. Potom bežíme asi dvesto metrov po hlavnej ceste a zvyšok trate popri Váhu, kde je plno zveri, hlavne srnky. Takže tréningy bývajú zaujímavé a veselé.”
Sneženie hustlo a viditeľnosť klesala
Na Orave sa každoročne konajú dva preteky psích záprahov – v decembri a v marci. Ľuboš Ocet sa už zúčastnil nejednej takejto súťaže. Podľa neho patria tieto oravské k špičke v rámci celého Slovenska. „Je na nich vynikajúca organizácia a nádherné, vždy super upravené trate. Obaja organizátori robia maximum pre musherov, aj pre bezpečnosť psov na trati. Preto sa dá len ťažko povedať, prečo sa pri takýchto podmienkach nevenujú mushingu aj Oravci. Myslím, že v každom kúte Slovenska sa nájde niekto, koho si mushing podmanil. Bohužiaľ, na Orave neviem o nikom.”
Ľuboš si s nami zaspomínal aj na jednu z mnohých úsmevných príhod, ktorú pri práci so psami zažil. „Stalo sa to, keď sme boli pred pár rokmi trénovať na Liptove. Pri zapriahaní sa jeden pes vyšmykol a vyrazil na trať bez nás. Hneď som s kamarátom, ktorý mal väčší záprah, vyrazil za ním. Práve vtedy začalo, ako naschvál, veľmi husto snežiť. A pes stále bežal. Dostal sa až na hlavnú cestu smerom do Liptovského Hrádku. Kamarát sa držal bližšie za ním a na benzínovej pumpe v Hrádku sa mu ho konečne podarilo psa dobehnúť. Pripriahol ho ku svojim psom a vydal sa naspäť na chatu, kde sme bývali. Sneženie hustlo a viditeľnosť bola čoraz nižšia. A tak sa stalo, že si kamarát nevšimol odbočku a išiel ďalej a ďalej. Stále po hlavnej... Až po nejakom čase si uvedomil, že okoloidúce autá jazdia akosi prirýchlo. Vtedy mu zaplo, že sa mu podarilo vyjsť až na diaľnicu na Poprad. A tak musel záprah otočiť a v protismere ísť diaľnicou naspäť asi dva kilometre,” smeje sa aj dnes pri tejto spomienke Ľuboš Ocet.
