Babka, urobte mi jeleňa!

Vystrihuje zvieratá z papiera bez toho, aby si ich musela nakresliť. Nerobí si ťažkú hlavu, či sa dielo stopercentne vydarí. Niekedy sú zvieratká krajšie, inokedy menej. Hlavné je však to, že z nich majú deti radosť. Stačí jej zobrať do rúk nožnice a tvrdší papier. Najlepší je výkres alebo kartón. Johana Adamčíková si nemusí nakresliť ani šablónu.
„Spočiatku som si to aj kreslila, ale nebolo to také pekné, ako by som chcela. Tak som sa len dívala a dívala na zvieratá, a potom, len tak spamäti, vystrihovala,“ prezrádza babka Adamčíková. Nepotrebuje si nič načrtávať. Stačia jej vlastné oči, vizuálna pamäť a fantázia. Studnicou nápadov je pre ňu príroda. „Milujem zvieratá. Koníky, kravy, srny...,“ prezradila nám starká zdroj svojej inšpirácie. S výrobou papierových zvieratiek začala, až keď mala vlastné deti. Keď chcela na chvíľu upútať ich pozornosť. Dnes tým zabáva vnúčatá.
Čo keď sa niektoré zvieratko pokazí? Je predsa z papiera! Babka svojich vnukov nehreší. Mávne rukou, vezme do rúk nožnice, papier a vystrihne nové. „Raz, keď som bola v škôlke,“ nadhodí J. Adamčíková vtipnú príhodu, „tiež som vystrihovala. Detí tam bolo veľa. Kým som sa pohrala s jedným zvieratkom, tí malí nezbedníci si ho stihli odkresliť a vystrihli si celú reťaz.“
Johana Adamčíková je častým hosťom na kultúrnych podujatiach v obci. Pozývajú ju na rôzne posedenia a školské aktivity. Žiakom rozpráva najmä o tom, ako sa kedysi žilo. Zvyknú sa jej veľa vypytovať. Zaujíma ich najmä vojna. Ona však nerada vraví na túto tému. Tvrdí, že aj len rozprávanie o vojne jej naháňa strach.
Babkin vnuk Adam sa nám pochválil aj s dreveným traktorom, ktorý mu urobila 85-ročná starká. Jeden taký nosieval so sebou do škôlky. Nakoniec ho tam aj nechal, pretože sa stal jednou z najobľúbenejších hračiek aj pre ostatné deti. Počas dní Rabče sa vynímal na miestnej výstave iný babkin výrobok - drevený koč so záprahom. Dnes už toľko nevyrezáva.
„Deti dnes majú oveľa krajšie hračky, ako im môžem urobiť ja. Zostalo mi to len ako zábavka a spomienka na časy, keď sme si vedeli vyrezať ešte aj kolobežku,“ dodáva a hlas jej troška posmutnie. Ale čo by babka Adamčíková neurobila pre deti? Len čo vidí prosiace očká, berie do rúk pílku, nožničky alebo ústnu harmoniku. Je totiž známa aj ako speváčka a hudobníčka. V čase našej návštevy sme ju zastihli pri pletení košíkov. Neváhala prácu na chvíľu odložiť a zanôtiť si. V spevavej nálade ju možno vídať aj na Podroháčskych slávnostiach, Babigurských dňoch či na slávnostiach organizovaných obcou.