kancelária vyprodukuje (asi) metrák papiera mesačne. To je 150 metrákov kvalitného, nelesklého, nepoťahovaného, nemastného papiera. Vyrátajme si, koľko koruniek môže dostať každé mesto len za papier, ktorý sa zrecykluje! Bude dosť papiera na nové knižky, učebnice, noviny. Koľko by mohol zarobiť parlament a vláda na do zberu odovzdanom vytriedenom papieri? Musí to byť papier z kontajnera na to určeného, nie z odpadu, kde je všetko, ktorý na sídliskách rozvoniava. Prídu horúčavy a sídlisko páchne ako bezdomovec; prídu (už aj na Orave boli!) tropické teploty a mesto má taký zvláštny pach, že moderné autá cudzincov sa ponáhľajú samy, aby sa dostali mimo zóny smradu; ľudia žijúci v meste si zvyknú. Ľudia si zvyknú na všetko...
Zvykli sme si aj na to, že pribúda psov. Je to móda. Nemám blízkeho človeka, ale mám blízkeho psíka. Ten je otrocky verný, stály, milý. Človek je neverný, nestály, protivný. Deti vyrastajúce so zvieratkom sa podľa psychológov - postmodernistov napĺňajú citovosťou, blízkosťou živého tvora, rýchlejšie emocionálne dospievajú, atď. Psíčkari putujú mestom. Kade prejdú, tam zostávajú po nich stopy. Mesto dalo nemalé peniaze na odpadové koše pre psíkov. O chvíľu boli plné komunálneho odpadu. Alebo ležali na zemi. Výrastkovia putujú mestom a tešia sa, že vedia za pol sekundy zlikvidovať kontajnerík na psie hovienka. Hovienka zostávajú na zemi, na chodníku, v trávičke, na malých hrboch rodnej zeme, lebo každý normálny pes má rád, keď ho náhla stolica zohne ako prút z vŕbovia a on je vyššie ako ostatní psíci a kuká na svet zvrchu. Jeho pán stojí na kraji cesty, fajčí, špaka odhodí do cudzej záhradky, aby cesta bola čistá, a tvári sa, že ten pes na rohu súkromného domu nie je jeho a to vodítko čo vedie medzi kriaky nepatrí jemu...
Na parkoviskách, na chodníkoch, na cestách, na kúskoch zelene pri vežiaku, pribúda áut svetových aj nesvetových značiek. Prejsť pomedzi ne je umenie. Zaparkovať nieto kde. Tak sa parkuje, kde sa dá. O rok - dva budú musieť domové správy písať poradovníky: Kto bude odchádzať do práce autom prvý, kto môže na tomto mieste stáť, lebo je to jeho miesto, za ktoré sa mestu platí! Keby sa dalo, už dnes by sa parkovalo aj na rozšírených balkónoch. Stačí mať balkón trošku dlhší a širší, ako je auto. Na každé poschodie pôjde vonkajší nákladný výťah. Vytiahnete si autíčko na ôsme poschodie, zaparkujete, vidíte si ho z obývačky, nikto vám ho neukradne, nepodpáli, nevyhodí do vzduchu. A keď príde nečakaná návšteva, môže spať na balkóne, v aute.
Dobrý sused je vždy lepší, ako iba sused. Sú aj takí, čo nemôžu spávať. Skracujú si noc tým, že počkajú, kým sídlisko pospí, kým starý Mrkôň zhasne, lebo o druhej už končí vysielanie erotických filmov. Potom sa sused vyberie von. Nie výťahom! Výťah ruší! Pekne potichu, dolu schodmi, pohyb je zdravý aj v noci! V ruke nesie susedko plný igelit, obzerá sa - a odhodí ho v okamihu do vášho kontajnera. O chvíľu vyjde z vedľajšieho vchodu tieň. Tiež nesie v ruke bitkom nabitý igelit a v ňom neuveriteľné veci, zbytočne zavadzajúce v malom byte. Odhodí ho do kontajnera o sto metrov ďalej. Hlupáci, obyvatelia sídliska, nikdy si kontajner nezamykajú zámkou s reťazou, ktorou sa dal kedysi zahamovať plnonaložený voz. Vyššia forma je odpad vozený v aute. Tiež v noci. Po sídlisku sa ticho plazí auto, v ňom pán, čo si vymyslel novú zábavku: v hlbokej noci krúži po sídlisku a má taký cvik, že za jazdy vie trafiť do otvoreného kontajnera igelitovou, pevne zaviazanou taškou s hrčou odpadu z čistotou sa skvejúcej „pokrokovej“ domácnosti. Títo vymakaní pišišvori vedia, že na Ďurdinovej alebo Novej dobe, alebo na Medvedzí sú kontajnery, schopné prijať metráky odpadu. A nikto to ani nezbadá...
