m.
Autorsky prispela aj do antológie Sex po slovensky a publikovala v českom zborníku Evropský fejeton. Minulý rok jej vyšiel úspešný ženský román Dve čiarky nádeje, na ktorý nadväzuje voľným pokračovaním pod názvom Jedy. Prudké city a otrávené vzťahy, ktoré románu dominujú, nás zaujali, preto sme Denise Fulmekovej položili niekoľko otázok.
Váš nový román má trochu zarážajúci a strohý názov. O akých jedoch vlastne píšete?
- O tých, ktorými si otravujeme vzťahy. O starých krivdách, ktoré nevieme odpustiť, o haraburdí vo svojej mysli, kvôli ktorému sme schopní ubližovať a stavať okolo seba citové opevnenia. No neusilujem sa nikomu vstupovať do svedomia, pretože tieto jedy sú neoddeliteľnou súčasťou života, či sa nám to páči, alebo nie. Nakoniec, ja sama som pri písaní čiastočne sympatizovala aj s nenávistnou starou Durgovou. A teraz je mojou najväčšou nočnou morou, aby som raz nebola ako ona.
Jedy sú voľným pokračovaním knihy Dve čiarky nádeje, ktorá vyšla v minulom roku. Čo si majú čitatelia predstaviť pod pojmom „voľné pokračovanie“?
- V Jedoch sa objavuje jedna z postáv Dvoch čiarok nádeje. V predošlom románe vystupovala iba vo vedľajšej úlohe, teraz som ju „obsadila“ do hlavnej roly. Ide však o knihu, ktorú môžete čítať aj samostatne, bez predchádzajúcej znalosti deja Dvoch čiarok nádeje. Je to už iný príbeh a v strede pozornosti je celkom iná téma.
Hrdinka knižky má problematické vzťahy s mužmi, ale najzložitejším sa javí jej vzťah k matke...
- Matka je pre Soňu v pozícii trestajúcej bohyne, má z nej strach, obáva sa jej hnevu, a predsa cíti, že ako žena nedospeje skôr, než tento vzťah nezmení. Zisťuje však, že na túto premenu nestačí ani jej vlastné materstvo, ani zmena bydliska. Tajomstvo pochopenia a odpustenia spočíva v čomsi celkom inom, a kým na to Soňa nepríde, dovtedy sa bude cítiť ako obeť despotickej matky.
Jedy vzájomnej nevraživosti rozleptávajú aj tie najsilnejšie putá, čítame na záložke knihy. Ide o psychologickú sondu do problematických vzťahov?
- Aspoň o pokus o ňu. Nazdávam sa, že dôležité vzťahy sú vždy aj trochu problematické a obsahujú nevypovedané slová, ale aj tie vyrieknuté, čo sa už nedajú vziať späť. No Jedy majú aj svoj komický a pikantný rozmer a ich písanie ma ohromne bavilo.
Mali ste aj vy niekedy vo svojom blízkom okolí človeka, ktorý vám otravoval život?
- Isteže, a nepochybne aj ja som bola neraz otravná. Idúc životom sa stretávame s rôznymi formami jedov, a teraz nemám na mysli alkohol alebo cigarety, ale skôr pustošivé zákutia ľudskej povahy. Niektoré vieme odfiltrovať, inými sa nechávame otráviť. A sú aj také, ktoré začneme sami produkovať.
Jedy sú však aj knihou o láske, zaľúbenosti. Postavy neraz zažívajú vo vzťahoch fiasko, prečo?
- Niekto by to nazval naivitou, iný prílišnou upätosťou na vlastné predstavy. Modely ideálnych mužov a ideálnych vzťahov sú natoľko lákavé, že mnohé ženy sú ochotné veriť v ich existenciu a prilepiť túto nálepku na hociktorého muža, ktorý im skríži cestu.
Číta manžel vaše knihy? Ako na ne reaguje?
- Manželovi čítam z mojich kníh väčšinou ako prvému. Tieto chvíle máme obaja veľmi radi, hoci niekedy na sebe pozorujem aj kúsok trémy. Môj muž je totiž náročný čitateľ, ktorému neujde nijaká chyba v logike príbehu. Inak najviac oceňuje humor a zmysel pre absurdné situácie. Najlepšou pochvalou je pre mňa jeho smiech, ale neraz je aj kritický, čo ma potom škrie. Keď si však spomeniem, akou prísnou kritičkou som bola kedysi ja jemu, tak on je vlastne môj veľký fanúšik. Sme spolu už dvadsať rokov a keďže počas vysokoškolských štúdií sa manžel venoval literárnej tvorbe dosť intenzívne, neraz som sa začítala do niečoho, čo mal založené v písacom stroji a keď sa mi to nepáčilo, tak som to dopísala, ale po svojom. To už nebola kritika, ale priam záškodníctvo! (Vidíte, a pýtali ste sa ma, či som niekedy niekomu neotravovala život!)
Autor: Zhovárala sa MÁRIA LEŠKOVÁ