ka, po chvíli vydýchol, povedal: To sa ti len zdá. Dáša vtiahla nosom zhlboka, po chvíli vydýchla nahlas, tiež povedala: Maška moja, to sa ti len zdá. Vošla vnučka Helenka v košieľke takej ľahučkej, akoby ju uplietli pavúky z pôjda, ale bolo to inak - dostala ju od starého otecka pod stromček. Povedala: Šototu smldí!? Všetci štyria pozreli najprv pod postele; nič tam nebolo. Ba, bolo: driemal tam do kolečka do kola zakrútený kocúr Miško a prižmuroval oči. Hľadali spoločne v kuchyni. Nič tam nebolo. Ba, bolo: na stole boli pozostatky z nočného výletu otecka Ervína, ktorý jaksi sám od seba ráno o druhej bol taký hladný, že v chladnici čosi pod zub hľadal, aj našiel. Hľadali spoločne v špajzke. Nič tam nebolo. Ba, bolo: nad hlavami vysoko, na palici, visela dobre vyúdená klobása. Ale tá predsa - vonia! Helenke sa už nechcelo hľadať, zakričala: Idem sa oblieckovat, sama! Hľadali ďalej traja, po celom dome hľadali, vošli aj do pivnice, vyšli aj schodami zo špajzky na pôjd, nič hnilobného, smrdutého nenašli.
Skúsili to inak: poumývali sa, obliekli sa, naraňajkovali sa, Dáša spratala riady, Ervín zavolal priateľovi Lojzkovi: Potrebujeme ťa, ihneď! Lojzko prifrčal na autíčku, lebo býval od nich asi 555 metrov, vtrhol dnu so slovami: Vari sa niečo zlého stalo? Hneď, po Novom roku? Ubezpečili ho, že nie, posadili ho za stôl v kuchyni, naliali mu zarána kalíšťok dobrej slivovice. Lojzko vypil, potom sa zbadal, uspokojil ich: Toníííč, nechám vo vašom dvore auto, pôjdem domov pešo. Nič ti tu nesmrdí?, spýtala sa opatrne mama Dáša. Lojzo nasal vzduch, vyfučal ho, čuchal opatrne, očuchával skrine, v skriniach, všade, sadol si, povedal: Okrem slivovice tu nič netento. Vošla vnučka potichu, ako závan vzduchu, stále v priesvitnej košieľke, povedala: Stáletotu smldííí! Tak toto už nie je s kostolným riadom! rozčúlil sa Ervín a bleskom zmizol v kúpeľni. Nasprejoval sa sprejom z Avonu, cvrkol si detského spreju, otvoril ženský z ABC a ďalší ženský z Admirála, a ďalší ženský značky ELITÉE a čojaviemčoešte na seba nastriekal, vrátil sa, spýtal sa hrozivo milovanej vnučky: Ešte ti smrdím? Vnučka vzala Ervínovu hlavu do svojich ručičiek, zohla si ju k sebe, očuchala, povedala: Plííšelne smldíííš! Ervín zalamoval rukami ako to videl vo filme o Jánošíkovi. Zvolal: Čo mám robiť!? Nič, riekol Lojzko. Dajme si ešte po jednom, to ti prerazí všetky pachy. Dali si. Neprerazilo. Helenka privoňala pri hlave starkého, skríkla: FUJ!, a - odbehla preč. Vám tiež smrdím?, spýtal sa Ervín tragickým hlasom. Dáša povedala: Ja som si už zvykla na tvoje pachy. A ty, čo sa vydávaš za kamaráta!? Lojzko držal v ruke prázdny pohárik: Mne u teba nikdy nič nesmrdelo..., povedal a kukal na dno prázdneho štamprlíka.
Vnučka sa opakovala aj na druhý, aj na tretí deň, aj po týždni hovorila to isté Ervínovi, nechcela k nemu ísť ani na kolená, ani na hojdačku, ani ráno len tak, poležať pri ňom, schovať sa do jeho tepla, nie, ani vtedy nešla, keď jej sľuboval balík veľkých žuvačiek. Ervín bol zúfalý. Zašiel do krajského mesta k veštici Amálke, dal jej vopred tisícku, a - čakal. Amálka pozrela do jednej gule, do druhej svietiacej gule, pozerala na kruh znamení, mrkla na tisícku, Ervín ešte jednu priložil, veštica zdvihla obočie až nad hlavu, olovo zavesené a šnúrke sa dlho nemohlo ustáliť, karty trikrát obrátila, nič jej nepasovalo, potom sa pod stolom rozsvietila neónka a ozval sa hlas zo záhrobia: Som tvoj starý otec. Ervín, Ervín, čo to stváraš? Veď sa Hore driapeš! Veď tebe dobre platené miesto nestačí? Kam sa chceš dohrabať? Veď ty už teraz si robíš predvolebnú kampaň a v pohostinstve platíš rundu chlapom! Rečníš ako tamten nedávno pred maštaľou, do stola trieskaš päsťami, čím chceš byť?! Ministrom? Čoho?! Nevyužitých maštalí? Vieš prečo smrdíš? Vytratilo sa z teba všetko človečie, takže aj dobro sa v tebe mení na smrad! Fuj! Hoci nemám čuch, aj ja tu, pod stolom, čuchám smrady! Ervín vyletel od veštice von. Ale stihol ešte uchmatnúť zo stola... jednu tisícku.
Autor: ALEX