.
Juraj Fedor mal k drevu a muzike odmalička veľmi blízko. „Otec je stolár, a tak som sa tlačil do dielne k nemu,“ hovorí. Navyše, jeho otec je aj muzikant, hrá na harmonike. Nebýva to tak vždy, no v tomto prípade sa otcove remeselné a umelecké sklony prejavili aj na synovi.
„Otec mal v dielni všelijaké dláta a keď som s nimi robil, zistil som, že mám talent na drevo. Rezbár musí mať predstavivosť, aby videl výsledok, ku ktorému sa chce dopracovať. Ale musí mať aj schopnosť improvizácie, aby sa vedel prispôsobiť, ak sa počas jeho práce vyskytne nejaká náhoda, chyba – napríklad hlbšie zareže dlátom a podobne,“ vysvetľuje Juraj. Jeho nadanie na prácu s drevom ho nasmerovalo na adekvátnu strednú školu. Vyučil sa na SOU drevárskom v Turanoch. „Tam sme s majstrom Adamom Martinusíkom vyrábali aj fujary a opravovali sme cimbal, pretože som bol, tak ako majster, i muzikant,“ spomína si Juraj. Po škole sa venoval stolárčine pri otcovi, no robil aj rezbárske veci spoločne s kamarátom Ľubomírom Mateášom, ktorý sa vyučil za rezbára v Nižnej. Popritom sa venoval i muzike. „V roku 2000 som sa dostal ako kontrabasistu do dobrého Folklórneho súboru Karpaty v Bratislave. S ním som až do roku 2006, keď som sa oženil, pochodil mnoho krajín. Vystupovali sme v Mexiku, Taliansku na Sicílii, v Grécku, Chorvátsku, ale i v Indii, Nepále a na Kanárskych ostrovoch,“ vymenúva Juraj. „Teraz, keď už máme doma dieťa, sa nedá chodiť na väčšie výjazdy – nemôžem odísť len tak od rodiny. Ale máme tu s kamarátmi ľudovú hudbu,“ dodáva. A nie jednu, tie hudby, v ktorých Juraj hráva, sú hneď štyri. Jedna v Podbieli, ďalšia v Nižnej, potom doma v Oravskej Lesnej a napokon aj v susedstve na Kysuciach - Vadičovská muzika. „Tam chodím robiť primáša,“ hovorí aktívny Lesňan. Ako sa to dá všetko zvládnuť? „Keď si človek urobí dobrý harmonogram, tak sa to dá,“ odpovedá.
Okrem muziky sa Juraj Fedor v súčasnosti venuje aj prozaickejším aktivitám. „Rozbieham teraz cez internet obchod s dreveným nábytkom,“ prezrádza.
Pokiaľ ide o rezbárčinu, tú robí iba na objednávku. V poslednom čase získal kontakt do Írska, a to cez kamaráta, ktorý tam pracuje v reštaurátorskej firme na hudobné nástroje. „Opravujú husle,“ vysvetľuje. Už pre Írov urobil jednu 160 cm vysokú sochu ženy s violončelom a teraz čaká na ďalšie zákazky. Jednou z nich by malo byť husľové kvarteto v životnej veľkosti.
