Skuvíňala poza smreky, odletela, priletela s väčšou silou, rozohnala sestričky vločky na všetky svetové strany, závejom vyformovala nové krivky, podobajúce sa žene v kúpeli, odkryla mraveniská, pozhadzovala z konárov ťažký sneh, smreky si od neho vydýchli, nastavili svoje koruny proti víchru a skúšali, koľko vydržia; sucháre praskali v polovičke kmeňa ako zápalky a padali do bielych perín. Miško počúval spev metelice. Povedal: Počul som organ! To je možné, povedal s plnými ústami dedo, určite sa metelica obtrela aj o našu vežu a v kostole si pán učiteľ Šutka prehráva vianočné pobožnosti, aby sa nepomýlil ako toť na Veľkú noc, keď prišiel po kúpačke za organ a začal hrať ruskú pesničku o Kaťuši... tak si dnes povíchrica vzala kus melódie a nesie ju možno až do zničeného Nemecka. Ale tam sa jej veru nepotešia...
Metelica sa odsťahovala nadol, do civilizácie, v lese stíchli hrôzostrašné zvuky. Metelica trvala necelú polhodinu, ale všetko bolo zrazu iné - iná hora, iný priestor, iné formy, iné iskrenie – zablyslo sa slnko a vločky na povrchu závejov sa premenili na diamanty. No, poďme, dosť sme leňošili, vydýchol dedo Šimčo a jeho dych sa zmenil na obláčik pary. Dedo podvedome hľadal stopy po človeku. Motal sa, zrazu zbadal, že ide po čerstvých stopách, potešil sa, ba aj skričal: Mišo, našiel som! Tuto šiel, tadeto išiel! Miško smutno: Dedo, dedo, veď sú to vaše stopy. Moje stopy sú inakšie! Tuto sa pozri, kukaj!, rozčuľoval sa starký a stúpil do panenského snehu; prepadol sa doňho až po rozkrok, nebolo vidno ani stopy, ani kapce, a zo starkého len polovička nad snehom trčala. Oči boli vysmiate, či zúfalé? V tej bielej, čo bola belšia ako biela, sa všetko menilo na obrysy. Z najkrajšej periny sveta trčala starkého kamizola a hlava, odlišná od pokrývky len tým, že bola strieborná. Miško natiahol k dedkovi pomocnú ruku, ale dedo odmietol, zachripel: Ja sám, ja sám..., a začal rukami pohybovať, akoby plával, tisol pred sebou zával snehu a nohy vyťahoval z čistej bieloby ani bocian. Miškovi to bolo smiešnô, smial sa zvonivo, až kým milovaný starký nenašiel tvrdý podklad rodnej zeme; starý otec vydychoval a zahundral: Keby aspoň to slnko svietilo! Naozaj nesvietilo. Zašlo za tridsaťposchodové mraky, zotmelo sa naraz. A zadulo akoby za horou štartovali stovky tankov pred útokom. Víchrica sa vrátila!, zvolal starý Šimčo. Hybaj za mnou, nemôžeme tu ostať, teraz je to vážnejšie! Ako to viete?!, kričal proti nečakanému vetrisku Miško. Cítim to v kostiach!, zakričal starý Šimčo a začal rýchlo kráčať smerom do hustej žrďoviny. Žiadne stromiská, žiadne stromy, zákrsky, tenké stromky, živé, pevné žrde, nahusto vyrastené, ohybné ako dievky; ak mali konáre, bránili jeden druhému v raste, no čím vyššie, tým pospletanejšie boli, zakosílené do seba, natesno, ani rodina s veľkou čeľadou, v ktorej jeden druhého bráni pred vonkajším veľkým svetom. Ako v meste, povedal starý Šimčo vnukovi. Niet priestoru na dýchanie, ale aspoň je tu tesno a teplo, víchor s fujavicou cez túto bariéru neprejdú. A naozaj: v hustom poraste bolo tichšie, fujak besnel mimo malej hôrky. Nie nadlho. Našiel si škáru a preletel popri nich, švihal ostré špendlíky zmrznutého snehu rovno do tváre. Keď si pretreli oči, bolo zas fajnovo. No zas nie nadlho. Z druhej strany zadulo mrazivo, po minúte cítili chlad, hoci boli naobliekaní. Chlad sa stupňoval po sekundách zarovno s vetrom, prefukujúcim pomedzi žŕdky. Nemôžeme tu zostať, Miško, zmrzli by sme, musíme sa hýbať! Veď ale za húštinou je peklo!, zvolal Miško pateticky. Zdá sa mi, že utíchlo, lebo hore, nad nami, poletujú chuchvalce vločiek voľnejšie. Už neutekajú ako rovné čiary pred hrozným vetriskom, konštatoval starký pokojne. Aj hlas mal pokojnejší, aj ho bolo počuť, nemusel sa siliť. Pobrali sa z mladiny medzi vysoké smreky. Fúkalo mierne, no padla hmla. Videli len od stromu po strom, a že sa brodili cestou-necestou, to im už teraz bolo jedno. Niekde táto hora končí, niekam sa dostanú, aj keď nevedia, ktorým smerom idú. Striedali sa v brodení. Šetrili sily. Dýchali. Nerozprávali... Ba, Miško rozprával. Hundral si pre seba: Mohli sme ísť po ceste, už by sme dávno boli doma. Starký už viditeľne nevládal. Po každom kroku prudko vydychoval, hoci boli vo výške osemsto, nie osemtisíc metrov nad morom. Len sa mi tu... neroz...plač! To patrilo Miškovi. Miško sa brodil statočne za starkým. Keď starkého nachýlilo do pádu, zadržal oboma rukami široký chrbát, aby sa neprevrátil. Ne-po-máhaj... ja...sám!, hovoril bez hnevu pomedzi dýchanie. Starký, stoj! Počul som brechať psa!, kričal Miško do hmly. Zastali. Po chvíli závany psieho brechotu počul aj dedo. To bude hájovňa!, vykríkol. V hrdle mu zabublalo toľké uvoľnenie, že keby vládal, spieval by...
Privítala ich hájnikova žena Mária Hurajová. Bola z ich dediny, počas vojny sa vydala za hájnika Karola. Opatrila ich ako svojich, rozmrzol v nich strach, zohriala sa duša v Máriinej materskej teplote a priateľstve. Hájnik bol s chlapmi v Kôprovej doline, víchrica zavalila cestu krížom, po sviatkoch sa bude voziť drevo dolu, na hrádockú pílu, cesta musí byť priechodná. Hájnička dala dedovi Šimčovi nové hrubé štrikované ponožky, mokré šatstvo z bludárov pozobliekala a dala sušiť na žŕdku popri starosvetskej kachľovej peci, uvarila hríbovej polievky, aby mali teplé v žalúdku. Než sa pustili do jedenia, starkému naliala pohárik slivovice, na Miška sa usmiala. Naložili si po dva razy. Domáci chlieb voňal, mal chuť domova. Po prvom tanieri polievky Miško opáčil: Starký, a borovicu nedonesieme? No, asi nie; asi len zajtra pôjdem sám a odtnem dačo na kraji hory. Nemusíte chodiť, pán Šimčo, povedala hájnička Mária, môj má v drevárni dve borovice, čo nepredal. Zaplatíte mu po sviatkoch.
Rýchlo sa stmievalo. Hurajka sa zdvihla, začala sa obliekať do zimy. Rozhodne povedala: Obliekajte sa aj vy. Vaši určite umierajú obavami, či vás nezavialo. Zapriahneme kone a na korbe vás odveziem, nebudeme na hájnika čakať... Po štvrťhodine sedeli na korbe pozakrývaní dekami, a na rozlúčku s horou kývala konármi dobre priviazaná borovica. Gazdiná, zvyknutá na chlapskú robotu, šibla bičom...
