tniť do tzv. „záchytky“.
Už niekoľko rokov však záchytky v nemocniciach, kde boli zriadené celé desaťročia, chýbajú. Dôvod: nedostatok financií a zrušenie povinnosti prevádzkovať záchytnú izbu. Ich rušenie začalo v roku 1993 a posledná štátna záchytka na Slovensku bola skončila v roku 2004 v Trnave. Tie oravské ešte oveľa skôr. Odvtedy agresívni opilci spôsobili už množstvo rodinných tragédií...
Niektoré mestá na Slovensku, napríklad Bratislava a Nitra, sa usilujú záchytku opäť obnoviť. Ako vidia tento problém primátori oravských miest? Keďže je to v ich kompetencii, nepremýšľajú nad opätovným zriadením záchytky v niektorej z nemocníc, či niekde v meste?
„Myslím, že problém s opitými občanmi by mala riešiť polícia, nie mesto. Záchytné stanice kedysi existovali, no zrušili ich. V súčasnosti nad ich obnovením nerozmýšľame. Dnes už totiž nie je taká situácia, ako kedysi. Po uliciach už nechodí toľko opilcov, ako v minulosti. Ľuďom na alkohol veľa peňazí neostáva a o tých „skalných”, notorických alkoholikov sa dokáže postarať polícia,” vyjadril sa primátor Tvrdošína Ivan Šaško.
Podľa trstenského primátora Jozefa Ďubjaka by otázku zriadenia záchytky mala riešiť miestna nemocnica. Mesto zatiaľ nad zriadením zariadenia pre mestských opilcov neuvažuje.
Ivan Budiak, primátor Dolného Kubína: “Podľa môjho názoru je predstava, že Oravci pijú viac ako ľudia v Bratislave či iných mestách, skreslená. Okrem toho, pred pár týždňami sme prevzatím významného celoslovenského ocenenia v sociálnej oblasti dokázali, že vedenie nášho mesta problémom, ku ktorým patrí i problém alkoholizmu, venuje nadštandardnú pozornosť. Momentálne teda vedenie mesta neplánuje prevziať garanciu nad takým zariadením, akým je záchytka.”
Prednosta mestského úradu v Námestove Milan Rentka na našu otázku odpovedal: „Záchytku určite neplánujeme zriadiť. Takéto zariadenie poskytuje kvalifikovanú službu a je veľmi nákladné. Od opitého sa však poplatok za umiestnenie v záchytke ťažko vymáha. Zriadiť toto zariadenie v meste dosiaľ nebola ani potreba - nemali sme zo strany občanov v tomto smere žiaden podnet. Podľa môjho osobného názoru, ak by sa už mala záchytná stanica zriadiť, mal by to urobiť skôr vyšší územný celok. VÚC-ky majú v zriaďovateľskej pôsobnosti zdravotnícke zariadenia a keďže v záchytkách je potrebná kvalifikovaná zdravotná služba, mohli by to ľahšie zabezpečiť.“
Prednostova myšlienka je síce dostatočne konštruktívna, ibaže o potrebe zriadenia takéhoto zariadenia sa ŽSK nemá príliš ako dozvedieť, ak o to nežiadajú samosprávy či poslanci ŽSK. Ale ako vidieť z reakcií kompetentných, tí asi len zriedka vystúpia z áut a prejdú sa svojimi mestami pešo, hlavne po večeroch... Pritom Oravci vôbec nemusia piť viac, ako Bratislavčania, stačí, že pijú rovnako. A bežný občan či alkoholikom týraní rodinní príslušníci z Oravy sa asi len ťažko obráti s takouto žiadosťou do Žiliny.
Prvá záchytka na svete bola otvorená v Československu, konkrétne v Prahe u Apolinára 15. mája 1951. Jej vôbec prvým klientom bol ruský vojak. Pretože sa záchytka vo svojej trojmesačnej skúšobnej dobe osvedčila, začali sa postupne podobné zariadenia šíriť nielen po celej republike, ale aj v zahraničí. V roku 1981 už v Československu fungovala záchytka takmer v každom okresnom meste. Dnes funguje na tom istom území jediná, v Čechách, na Slovensku sa o ňu niektoré mestá zatiaľ len usilujú.
Nie že by záchytky už nebolo treba. Ale prevádzka je drahá. Mnoho opilcov zostáva na ulici bez záujmu spoločnosti. Tých agresívnejších „rieši“ polícia. Alkoholizmus je pritom v našich a českých končinách druhou najčastejšou príčinou hospitalizácie v psychiatrických liečebniach. Stále patríme k najväčším pijanom v Európe. Je to naše spoločné česko-slovenské „privilégium“. Záchytky však v súčasnosti fungujú nie u nás, ale v Maďarsku, vo Fínsku, v Kanade a v USA.
Docent Jaroslav Skála, „otec“ záchytiek v Československu, zomrel 26. novembra 2007 vo veku 91 rokov. Vo svojom poslednom rozhovore pre Týden uviedol, že záchytky sa osvedčili, ale potom upadli. Pritom nemali fungovať len ako záchytné stanice pre opitých, ale mali byť určené predovšetkým na ich ochranu a mali pomôcť zistiť, či dotyčný má, alebo nemá problém s alkoholom. Klienti záchytky si u neho mohli svoj pobyt odpracovať, aby sami a triezvi videli na iných, ako vyzerajú a ako sa správajú v alkoholickom opojení. Mnohí z nich po takejto „terapii“ s alkoholom dobrovoľne skoncovali. Pracovníci záchytiek nemali navrhovať liečbu len samotnému postihnutému, ale aj jeho blízkym. „Je fakt, že toto nie je z pohľadu zamestnanca príliš obľúbená práca,“ skonštatoval. Čas záchytiek by sa podľa neho mal vrátiť. Vyžiada si to vraj doba a zvyšujúca sa starostlivosť o postihnutých ľudí.
(MP, NK, RJ, AF)
