O koho ide? O Jaroslava Michalíka. Ten sa nedávno dožil skvelých 70 rokov. Narodil sa 18. decembra 1937 v Bytči, kde navštevoval miestny Sokol. Ako 10-ročný sa zúčastnil IX. Všesokolského zletu v Prahe. Práve prostredníctvom Sokola získal pohybovú kultúru a obratnosť. S futbalom začal takisto v rodnom meste. V rokoch 1953 - 1957 hral, už ako 17-ročný, za seniorský výber Banskej Štiavnice. Počas vojenčiny okúsil v Dukle Žilina divíziu. Po jej skončení zarezával v mužstve Iskra Liptovský Mikuláš, odkiaľ neskôr odišiel pracovať do Kovohút Mokraď. Tam zotrval 6 rokov. S mokraďským kolektívom začal hrať v sezóne 1965/66 krajské majstrovstvo.
S trénerskou kariérou sa Jaroslav Michalík začal oboznamovať v roku 1967, v Slovane Trstená, ešte ako aktívny hráč. Úspešne si overil možnosti pôsobenia v pedagogickej činnosti. V trénerskej práci pokračoval u starších žiakov v Dolnom Kubíne, kde si opätovne skúsil krajské majstrovstvo. Svoju skupinu Sever jeho zverenci vyhrali s impozantným skóre 55:5, a v súboji o majstra kraja obsadili tretie miesto. Už tu sa začala úspešná trénerská cesta Jaroslava Michalíka - pri mládeži, kde neskôr vychoval množstvo kvalitných hráčov. Brankár Milan Hazucha sa stal prvým juniorským reprezentantom Oravy v mužstve Československa. Nasledovali ďalší hráči: Daniel Ďurkovič, Ján Furinda, Ľudovít Puvák, Ján Kovalíček a snáď najtalentovanejší spomedzi všetkých – Bohuš Bugan. Z mladšej generácie to boli Maroš Klimpl a František Novák.
Jaroslav Michalík veľmi rád spomína na svoju prvú garnitúru, ktorá to dotiahla do krajského majstrovstva a v živote našla plné uplatnenie. Medzi nimi boli: Ján Bencúr, Ján Šaliga, Marián Sališ, Ľubomír Bláha, Marián Levák, Ján Mäsiar a ďalší.
„V roku 1975 sme ako nováčik obsadili v silnej konkurencii 1. miesto so skóre 67:17. Na náš vrub išli len dve prehry. Presadili sme sa pri takých tímoch ako Považská Bystrica, Dubnica či Martin,“ spomína Jaroslav Michalík.
Seniorské tímy Oravy viedol v Dolnom Kubíne, Námestove, Trstenej a v Nižnej. Jeho úspechy si však všimli na najvyšších miestach vtedajšieho futbalového establišmentu. Viackrát získal ocenenie tréner roka v rámci OFZ. Výnimkou nebol ani vtedajší Československý futbalový zväz, ktorý mu udelil ocenenie v súvislosti so 60. výročím organizovanej telovýchovy v Dolnom Kubíne. Mesto Dolný Kubín ho pri tejto príležitosti zapísalo do knihy cti. Poľská Limanová je družobným mestečkom D. Kubína. Aj preto sa Jaroslavovi Michalíkovi dostalo ďalšieho ocenenia od Polskiego zespólu pilky nožnej za dlhoročnú, takmer 40 rokov trvajúcu spoluprácu.
V sezóne 1987 bol vyhodnotený ako najlepší tréner na stredoslovenskom futbalovom zväze. S Fiľakovom postúpil do druhej SNL. Šesť rokov pracoval ako profesionálny tréner mládeže pri SFZ v Stredoslovenskom kraji, až do odchodu v roku 1997. Pričuchol si aj k reprezentácii, a to ako asistent Antona Valoviča pri 16-ročnej vekovej kategórii. Na majstrovstvách Európy v Rakúsku obsadil s týmto výberom 9. miesto. Trénerskú kariéru ukončil v Nižnej, po veľmi dobrej a kvalitnej práci s Jozefom Kormanom, ktorý tu bol v tom čase manažérom. J. Michalík je dodnes aktívnym členom SSFZ, teda už 26 rokov. Pri tejto príležitosti sme jubilantovi položili niekoľko otázok.
* Vaše trénerské pôsobenie sa dá rozdeliť na dve etapy. Jednu z čias socializmu a druhú v súčastnej demokratickej spoločnosti. Ako hodnotíte tieto obdobia?
- V predchádzajúcom období sa dali využiť finančné prostriedky čisto pre mládež. Rozvoj mládeže závisí predovšetkým od finančnej podpory.
* Znamená to, že dnes sú mladšie ročníky viac zanedbávané?
- Tam, kde sú rodičia o niečo fundovanejší, chcú, aby ich deti športovali. Šport je dnes celospoločenským fenoménom. Vždy som mal zásadu: akonáhle som zistil, že zo strany mojich zverencov bola porušovaná životospráva, povedal som im, že nepatria do futbalu, a športu vôbec.
* Tých pôsobísk bolo vo vašom hráčskom a trénerskom živote mnoho. Kde ste sa cítili najlepšie?
- Za svoje najlepšie považujem pôsobenie v Baníku Mokraď. Boli to začiatky šesťdesiatych rokov. Pracovali sme v amatérskych podmienkach. Hrali sme 1. B triedu. S týmto tímom som, ešte ako hráč, postúpil na krajské majstrovstvá. Pekné to bolo predovšetkým kvôli tomu, že to bolo amatérske. Akonáhle vstúpili do klubu peniaze, už to stratilo ten správny šmrnc. Pritom to neboli veľké peniaze.
* Kazia, podľa vás, peniaze slovenský futbal?
- Ťažko povedať. Rozhodne nie sú adekvátne tomu, čo sa predvádza na ihrisku. Narážam na výkony hráčov. Jasný príklad vidieť aj u Čechov. Sparta si dokáže platiť náhradníka, ktorý mesačne berie 300 tisíc, a to len preto, lebo je to Sparta Praha. Nie som proti platom. Kto má však futbal rád, bude ho hrať od srdca, nie len pre peniaze. Podobný názor má aj môj dobrý kamarát Milan Lešický, ktorý momentálne pôsobí ako športový riaditeľ Viktorie Žižkov.
* Čo podľa vás slovenskému futbalu chýba najviac? Ja mám pocit, že fanúšik.
- Jednnoznačne fanúšik. On je odzrkadlením kvality hry. Za amatérskych čias v Mokradi chodilo na futbal päťsto divákov. To isté som zažil aj v Nižnej, už ako tréner.
* Ste majiteľom najvyššej trénerskej licencie. Prečo ste sa ju podujal získať?
- Pôvodne som nemal zámer ísť študovať. Mal som trénera dvojku, a to mi stačilo. Raz sme hrali dorasteneckú ligu a jeden doktor zo Žiaru nad Hronom sa ma spýtal, prečo ja ako kvalitný tréner nemám najvyššiu licenciu. V prvom rade som sa nikdy nepovažoval za kvalitného trénera. Viac-menej to bol moment, prečo som sa pre štúdium rozhodol. A neľutujem. Stretol som sa tam s výborným kolektívom. Štúdium trvalo tri roky a okrem futbalu sme museli zvládať prakticky každý šport. Výučba korešpondovala s tým, čo sa učilo na vysokej škole telesnej výchovy a športu.
* Slovenský tréneri sa dnes presadzujú aj v zahraničí. Vyplýva to z toho, že máme kvalitnú metodiku. Prečo sa teda slovenskému mužstvu nedarí? Je tu už ďalšia generácia, a stále nič...
- Minule sme mali rokovanie v rámci TMK pri SSFZ. Bol tam aj Jozef Vengloš a zhodou okolností aj Ján Kocian. Len tak medzi rečou sme sa rozprávali, prečo neustále obsadzuje na brankársky post K. Čontofalského, keď vidí, koľko chýb spravil. Individuality tu sú, ale nevieme ich vychovávať. Napríklad u môjho vnuka Adama som sám videl, že sa mu v Ružomberku takmer vôbec nevenovali. Akonáhle sa dostal k trénerovi Kudrymu, všetko bolo zrazu inak. V ôsmich zápasoch strelil 20 gólov.
* Nemali ste vo svojom trénerskom živote ambíciu stať sa asistentom reprezentačného trénera, prípradne priamo trénerom?
- Nie. A, chvalabohu, už ani nebudem mať. Svoj zenit mám dávno za sebou. Som rád, že mojím posledným pôsobiskom bola Nižná. Fungovanie klubu bolo na vysokej úrovni. Neišlo pritom o veľké peniaze. Manažér Jozef Korman výborne zvládal manažérsku prácu a bol vysoko charakterný. Pre mňa je to však už uzavretá kapitola.
Autor: tb
