Tam som sa zoznámil s jednou energickou dámou vo veku 35 - 60 rokov, ktorá zbiera veselé príbehy. Nazýva ich „chobotiny“. Jeden z príbehov mi dala do prenájmu za pekné, nečervivé červené jablko: Náš otecko bol veľmi nervózny, keď mal ísť do záchodu. Stále sme nevedeli prečo. Jedného dňa sme to zistili. Vybehol z nášho vécka akoby ho dakto postrelil strelou dobre nasolenou. Mal vpaduté ústa, strach v očiach, nohavice rozopnuté. Zakričal nezrozumiteľne: ŽUBY! Druhé slovo bolo: TAM! Ukázal na otvorené dvere WC. Vbehli sme do nich dvaja - mama a brat Lojzo. Pozreli sme do odpadu. Bola tam len čistá vodička. Brat povedal: Ty si to aj spláchol? Otecko prikývol a trasľavou rukou si zapínal gombičky na citlivom mieste. Prečo si to spláchol?, povedal brat Lojzo. Ty nesplachuješ po sebe?, spýtal sa otecko a doložil: Ja vždy. Zrazu ho neznáma sila zdvihla zo stoličky, bežal ako mladík do chodby, otvoril veľké dvere na chodbovej skrini, hriebol hrabal, našiel to, čo hľadal, dvere nezatvoril a bežal dolu schodmi, pod nás, do bytu pána Skočdopoľného. Vletel doň bez pozdravu, rovno do WC (ja za ním, brat za mnou) a začal čosi za veľkou doskou, kde je merač odberu vody a odpadové potrubie, montovať. Sused, neschopný slova, pozeral s nami, čo náš tatíčko vystrája. Pán sused po chvíli prehovoril: Hľadáš niečo, Peter? Žuby!, zaznelo kdesi spoza misy. Pán sused sa trpezlivo spýtal spoza môjho brata: U mňa ich hľadáš prečo? Ak ti spadli, tak ti spadli vo vašom hajzlíku... Lebo, lebo, prerušil ho šušľavo náš tatko, lebo voda tečie nadol, nie hore! Otecko sa zrazu prudko vystrel, trochu sa rafol o hranu, nepovedal ani joj, len sa predral pomedzi nás s francúzákom v ruke a znovu trielil dolu schodmi. My za ním. Sused sa pridal. Na druhom poschodí k nám pribudla pani Závadová. Zbehli sme do zložitých pivničných priestorov vežiaka, behali sme zo desať minút po zákrutách a zákutiach, kým tatko zistil ktorá odpadová rúra je z našej strany. Začal odmontúvať taký obdĺžnik na štyroch šróbach, na tele starej, vekmi ošľahanej rúre, v ktorej každú chvíľu zašušťalo. Sused Skočko (tak ho prezývame) sa spýtal logicky: Ty myslíš, Petrík, že sa ti tam niekde zachytila protéza? A sám si odpovedal: Nezachytila sa ti. Nemala by sa na čom, je tam hladká stena. Zletela s vodou rovno do odpadu. Ty si vždy múdry, povedal náš otecko a montoval ďalej. Pani Závadová povedala: Nechajte to tak. Môj tiež takto montoval, lebo mu do odpadu spadli slabo pripnuté hodinky. Otvoril to, čo vy chcete otvoriť, obliali ho šťanky. Dva týždne smrdel. Len čo to dopovedala, otecko nechal neodmontovanú poslednú maticu na ľavej strane a bežal von z bytovky. My - za ním. Pridali sa aj deti, čo naháňali loptu po prvom snehu. Otecko za vežiakom odhrnul sneh z ťažkej platne a proboval ju otvoriť. Pomôže mi niekto?, zafučal od námahy. Pomohli mu chlapi aj chlapci. Otvorili šachtu. Dolu, v šachte, bola tmavá hladina... všeličoho. Sused Skočko povedal vecne: Peter, nehaj to tak, protéza je už dávno preč. Prd vieš, povedal náš otecko nahnevane, protéza je ľahšia ako to, čo je na hladine! Musí tam byť! Vzal ocko akýsi konár odpadnutý zo starej brezy a začal schádzať pomaly do šachty. Pani Závadová povedala: Môj tak dlho smrdel, lebo tiež takto vošiel do šachty a keď šmátral, šmátral, zadok si namočil. Zopár chlapov si cigaretle zapálilo. Decká po chvíli odbehli. My sme čakali. Náš otecko vyšiel zo šachty von, pomohli sme mu, bol zoslabnutý. Nepovedal nikomu nič. Podal bratovi mokrý konár z brezy. Brat ho ovoňal a zahodil. Ďaleko. Otecko, zronený akoby sme dvaja z rodiny naraz zomreli, sedel v kuchyni na stoličke. Čo teraz?, vzdychol, ani mäkkú rozvarenú slaninu neužujem! Naša mama povedala: Stále vystrájaš somariny. Dáš si urobiť novú protézu a bastafidli. Tebe sa to povie! Ty máš svoje!, skričal tatko a odišiel von. O dva týždne mal novú protézu. Zaplatili sme ju my, jeho deti, aby mohol zahryznúť do tuhej, prerastenej slaninky. A usmieval sa na televíznu obrazovku aj vtedy, keď sa objavila na nej tvár politika, ktorého neznášal.
