ol manžel - vdovec. Mária Tekelová má 80 rokov, no na život sa nesťažuje...
„Treba jesť ovsený chlieb. To vďaka tomu som sa v zdraví dožila toľko rokov. Chorá som nebola, ani nepamätám,” hovorí sympatická starenka, žijúca dodnes v malej dreveničke v Krivej. Pani Mária už väčšinu svojich detí oženila a vydala. Doma jej ostali ešte traja starí mládenci, ktorým varí, perie, upratuje. Okrem toho sa stará o sliepky a prasiatko.
Ako vyzerá jej súčasná lekárka, nevie. U lekára bola totiž naposledy pred vyše desiatimi rokmi. Aj to iba preto, lebo v susedstve začalo horieť a ona sa zľakla.
Prišli o štyri deti
S pani Máriou sa život naozaj nemaznal. Narodila sa v Habovke. Keď mala šesť rokov, zomrel jej otec. Mama sa musela sama starať o štyri deti. V Habovke Mária prežila svoju mladosť aj II. svetovú vojnu. Potom sa objavil muž, s ktorým prežila 50 rokov svojho života. „Bol odo mňa o 11 rokov starší. Keď sa on prvýkrát ženil, ja som chodila ešte do školy. Potom mu zomrela žena a on chodil k našim susedom na návštevy. Bola to jeho rodina. A tam sme sa spoznali. Najprv som nechcela za neho ísť, no nakoniec sme sa vzali,” spomína 80-ročná ženička.
Zosobášili sa v roku 1947. V manželstve si však pani Mária svojho muža veľa neužila. Chodil za prácou, vracal sa domov po dvoch týždňoch, aj to len na pár dní. Mária sa starala o dve deti, z mužovho prvého manželstva. A po čase začala rodiť vlastné. Niektoré boli zdravé, iné menej. „Dvojičky, dve dievčatká, nám zomreli ako prvé. Narodili sa v siedmom mesiaci a viete, vtedy ešte neexistovali inkubátory, ani taká technika ako dnes.” Po nich opustilo rodinu ešte jedno dievčatko a jeden chlapček.
Do pôrodnice na traktore
Kedysi nebolo tak, ako teraz. Ženy sa pri pôrodných bolestiach neponáhľali do nemocnice. Čakali doma na pôrodnú babu. Aj Mária porodila väčšinu svojich detí doma, za asistencie babice z Krivej. Len traja najmladší synovia sa jej narodili v trstenskej nemocnici.
„Keď sa mi narodil Milan - bolo to presne na Mikuláša - celý deň pred pôrodom som rajbala koberce. Až večer som začala mať bolesti, tak som odbehla za Erikom Šurinom, aby ma zaviezol do Trstenej. Nasadli sme do traktora a šli sme. Pamätám si, že sa celou cestou obzeral, či sa nič nedeje. Ja som ho len súrila, nech pridá,” pokračuje s úsmevom v rozprávaní.
Teraz je život vynikajúci
Keď sme sa pani Márie spýtali, ako si spomína na svoju mladosť, reagovala slovami, že nemá na čo spomínať. Podľa nej sa totiž vtedy žilo oveľa horšie, než dnes.
„Tí, čo vravia, že teraz je zle, by mali zažiť aspoň pár dní v minulosti, tak pred 50 – 60 rokmi. Oproti tomu je terajší život vynikajúci. Dnes deti nezjedia suchý chlieb, vtedy sme boli radi, že máme aspoň kôročku,” hovorí.
Postarať sa o toľko detí naozaj nebolo jednoduché. Mária však popri ich výchove stihla aj obrábať niekoľkohektárové polia. Občas si najmenšie deťúrence brala so sebou, občas ich museli postrážiť starší súrodenci. Hoci v rodine Tekelových nikdy nebolo peňazí nazvyš a o bohatstve sa nedá ani len hovoriť, z malej chalúpky postupne vychádzal jeden pracovitý potomok za druhým.
