Osudy rôzne, dôvody podobné

a život osamote by pre nich prinášal veľké riziká.

Takýchto ľudí pribúda, no kapacita dvoch domovov dôchodcov (v Novoti a Or. Lesnej) je pre Námestovský okres zatiaľ postačujúca. „My poskytujeme služby aj pre iné okresy. Problémy majú napríklad v martinskej oblasti, kde bol v minulosti sústredený priemysel a ľudia, ktorí tam pracovali, už zostarli. No tento okres nie je pripravený na to, aby sa s tým vysporiadal,“ povedala nám riaditeľka DDaDSS v Novoti Mária Kondelová.
Zobrala si Maďara
V novotskom sociálnom zariadení žijú aj tri ženy – Paulína Molnárová, Emília Černáková a Veronika Kubošová, s ktorými sme sa porozprávali.
„Ja som bývala 40 rokov v Komárne, ale inak som rodáčka z Hruštína,“ začala svoj príbeh 79-ročná Paulína Molnárová. „Vydala som sa za Maďara. Zoznámila som sa s ním v Handlovej, kde som bývala u sesternice a on tam pracoval ako žandár. Z Komárna sme sa po štyridsiatich rokoch presťahovali do Hruštína, kde sme si kúpili dom. Tam sme žili spolu ešte desať rokov, no manžel potom ťažko ochorel, bol dvakrát operovaný a pred štyrmi rokmi zomrel. Po mužovej smrti som zostala sama a tiež som ochorela, nevládala som chodiť. Ešte skoro dva roky som bývala v Hruštíne. My sme s manželom deti nemali, preto sa mala o mňa starať dcéra mojej najmladšej sestry.“ No keďže to nebolo podľa predstáv pani Molnárovej a trápili ju aj nohy, rozhodla sa ísť do domova. „Povedala som bratovi: Vieš, Jano môj, musíš so mnou niečo robiť. Brat šiel na obecný úrad a tam mi potom dosť rýchlo vybavili miesto tu, v domove,“ povedala nám. V domove sa pani Molnárová cíti dobre. „Len keby som vedela chodiť,“ povzdychla si. Pohybuje sa iba s pomocou palice. Vo voľnom čase číta, pletie a pozerá televíziu, ktorú majú s jej spolubývajúcou Emíliou Černákovou na izbe.
Podľahla tlaku doby
Hoci pani Černáková je o generáciu mladšia, má len 52 rokov, vychádzajú spolu dobre. Ako nám Emília Černáková z Martina povedala, do domova sa dostala kvôli psychickým problémom. „Ochorela som, keď vypukla nežná revolúcia. Bola som učiteľkou materskej školy a tým tlakom, ktoré prišli – prepustili nás z práce, chceli sme súkromne podnikať, ale nešlo nám to - som skrátka podľahla. Dostala som sa do nemocnice s halucináciami. Myšlienkami o otm, čo bude, strachom o budúcnosť som sa dokázala sama zdeptať. Tá choroba sa volá schizofrénia. Začala som sa liečiť a už sedem rokov sa mi vďaka liekom halucinácie neprejavujú. No liečba zanechala na mne vedľajšie účinky – mám tiky, robím grimasy a myká mi telom,“ popísala nám svoje ochorenie s úprimnou otvorenosťou pani Černáková. Keď ochorela a prestala pracovať, manžel sa s ňou rozviedol. Najskôr sa o ňu staral syn, potom dcéra. No deti si založili rodiny a začali byť viac zaneprázdnené svojou prácou. „Už ma tu chceli dať pred piatimi rokmi, ale vtedy som ešte odmietla. Cítila som sa ešte mladá a chcela som ešte zažiť vnúčatá. Tie som aj 5 rokov zažila a tak som napokon s domovom súhlasila. Som tu ešte len mesiac a dva týždne, preto si iba zvykám,“ pripomenula. Jej deti podnikajú a sú v práci, ako povedala, od rána do večera. „Ja nie som schopná postarať sa im o deti, nemôžu sa v tom na mňa spoľahnúť – to si musím uznať. Preto som súhlasila, že bude asi najlepšie, keď budem tu. Lebo pomôcť im nemôžem a oni budú mať v robote ešte viac starostí, čo sa doma deje.“ S deťmi však stále udržiava kontakt, hlavne s dcérou, u ktorej už bola na pár dní a má k nej ísť aj na Vianoce.
Má strach z budúcnosti
K týmto dvom spolubývajúcim prichádza na návštevu Veronika Kubošová, ktorá pochádza z Námestova, ale pred príchodom do domova žila v Nižnej. „Ja som tu už tri roky a tiež som sa sem dostala preto, že som psychicky ochorela,“ povedala nám. Príčinu svojej choroby vidí v súčasnej dobe, ktorá v nej vyvoláva strach o budúcnosť. „Som už deväť rokov vdova a mám tri deti. Dvoch synov a dcéru. Deti však majú svoju prácu a nemôžu sa o mňa starať. „Na Všetkých svätých som bola doma u syna. Cítila som sa tam dobre a bola som aj u dcéry. A teraz na Vianoce by som znova chcela ísť k deťom,“ dodala.
Emília Černáková s Veronikou Kubošovou okrem iných bežných činností v domove v poslednej dobe vyrábajú pletené mačiatka. „Robíme to pre deti zo školy – máme ich urobiť tridsať,“ prezradila pani Černáková.
Keď sme ukončili náš rozhovor, blížilo sa poludnie. „Vidíte, ako nám rýchlo ušiel čas – už pôjdeme o chvíľu na obed,“ potešila sa pani Molnárová našej návšteve, ktorá znamenala aspoň malú zmenu v jej každodenných stereotypoch.