Môžeš to vypásť celé. Ale trhaj mladú trávičku opatrne, aby ťa nezdulo! Škoda by bolo teba, aj tvojho mliečka. Tak som sa pásla na svojom. Rozoznala som, kde končí naša lúka, lebo je ohradená tenkým drôtom. Viem, že je v ňom prúd, aby som sa zľakla, keby som doňho narazila. Nenarazím. Pásla som sa tesne popri drôte. Vypásla som si len jednu tretinu mládze, nechala som si na zajtra. Aj zajtra bude deň. Môj pán hovorí, že každý deň musí rásť náš majetok. A rastie aj tým, že ho neutrácame zbytočne. Tam, za plotom, je súkromná tráva. Neohradená. Lákalo ma to, probovala som obísť. Aj som obišla. Jednoducho: zistila som, že drôt nad svahom je tak vysoko, že keď ho podídem, prejdem na druhú lúku. Zachytila som chrbtom, hrbeňom kosti celkom hore, drôtik, ale tam mám takú hustú srsť, že ma to len zaštípalo. Vypásla som zo súkromnej trávy koleso. Nikto ma nevidel... Moja kniha aj čepiec v bachore teraz pracujú. A ja si ležím, v tieni, pod jediným stromom na našej lúke, a - meridziam...
Aha! tušila som, že dakto príde. Prišlo po poľnej ceste jedno parádne auto. Zaparkovalo pod stromami. Vyšli z neho piati. Každý vzal do rúk tašky, akési kufríky, kotlík, stojan, nejakú misu, balíky. O chvíľu prišlo ďalšie auto. Parádne. Terénne. Také má môj Majiteľ. Ale chodí na ňom len do lesa. Naša Panička chodí na ňom do veľkého mesta na týždenný nákup. Tak z toho tereniaka vystúpili ďalší piati. Z kufra povykladali toľko, ako keby sa sťahovali. Všetko doniesli do kruhu, ktorý som ja vypásla. Mali by sa mi poďakovať, že si majú kde rozložiť piknik. Tak to nazývajú, nie? Aj si ho rozložili. Moje vypasené koleso im nestačilo. Na celú lúku sa rozložili. Okolo dvoch smrekov, čo na tej lúke boli, si dali akési lehátka. Skladacie. Začali variť. Mne také vône nič nehovoria. No oni každú chvíľu pričuchávali, varechu kuchárke preberali a fúkali do jedla, a koštovali a hovorili Hmmm! Alebo: Ooooj! Alebo: Paráááda! Jedna žena od tej chute zabučala, tak jej to chutilo. Jeden z nich stále nalieval z fľašiek, čo si nachystal na malý stolík, a ponúkal, a stál pri každom, kým nevypil. Jedna taká, čo sa podobá na našu Pani, má takú srsť dočervena, ako ja, tak tá vypila zo tri poháriky naraz takého, farby ako moje lajno, a po chvíli začala spievať. Pridali sa ku nej. Podobalo sa to nie na spev, čo počujem z rádia, keď si ho pustí slúžka, čo ma chodí dojiť, podobalo sa to na bučanie mojich družiek na paši, kým som ešte nebola súkromníčka, čo má sama pašu. Chlapi stále niečo jedli a zapíjali. Zo všetkého koštovali. Slnko pálilo. Nuž sa pozobliekali. Len také handričky si na tele nechali. Čim viac vypili z toho malého rozkladacieho stolíka, tým rýchlejšie sa pohybovali. Potom začali tancovať. Keď daktorý spadol, nechali ho ležať a ďalej tancovali. Potom jeden taký asi najhlavnejší, lebo mal taký bachor ako ja, keď sa dobre napasiem, vzal do oboch rúk trúbu a zatrúbil ako štyria lesáci naraz, keď jelene lákajú, videla aj počula som to nedávno, keď som vypásala okraj NÁŠHO lesa. Ten keď zatrúbil, všetci poslušne vzali z ďalšieho rozkladacieho stolíka veľkú misku a lyžičku, stali si do radu, a - poslušne čakali, kým im ten najhlavnejší naložil. Posadali kade prišlo, a jedli, akoby nič predtým neboli jedli, hoci stále jedli. Jedna taká ako vyschnutá tráva, tenká ako vychudnutá kobylka na lúke, čo sa mi pchá do papule, zaškriekala ako straka na lieske: A aperíťíííív ňebuďe!? Naliali jej do veľkého pohára. Vypila. Mali sme raz, keď som bola ešte v maštali, takú kravu, čo na jedno potiahnutie papuľou pol vedra vody vtiahla. Táto tiež. Len si hubu rukou utrela a jedla hltavo, akoby nikdy nejedla. No a keď sa najedli, políhali si na tie lôžka a pospali. Odfukovali. Také zvuky z nich vychádzali, aké som nikdy nepočula. Ba, počula, to náš Pán raz zaspal na záhrade a chrčal, akoby zdochýňal, musela som k nemu podísť, a - olízať ho drapľavým jazykom. Tak sa vyľakal, že ma po papuli tresol. Odpustila som mu. A teraz sa tiež tak stalo: Jedna z tých paničiek, čo nezaspala, podišla k tomu Najdôležitejšiemu a zvalila sa naňho a začala ho štekliť trávou. Tak sa mu kýchlo, že zobudil všetkých vtákov, zhodil ju zo seba a takú jej fľasol, až to šťuklo, ale ona nič, utiekla a on za ňou do lesa. Nevrátili sa...Len čo sa ostatní pobudili, začali zase jesť. A popíjať. A spievať. Omr-zelo ma to. Meridza mi prešla. Cítila som hlad. Vstala som na nohy ťažko, plné vemeno ma ťahalo nadol. Začala som sa pásť. Tá vychudnutá zakričala: AHA! KRAVA! KDE SA TU ZRAZU VZALA!?
