Článok pokračuje pod video reklamou
Nižná si to možno pred deviatimi rokmi ani neuvedomovala, ale jej NFL stála za počiatkom celého florbalového boomu na Slovensku. Ku cti slúži tejto obci aj fakt, že prostredníctvom práce a snahy dokáže svojimi odchovancami prispievať do reprezentačných výberov.
Slovenský reprezentačný výber U 19 pozostával hneď z pätice Oravcov. Samozrejme, ak k tomu prirátame asistenta reprezentačného výberu Mariána Klimčíka a trénera Dušana Ondruša. Pre nezainteresovaných, Dušan Ondruš pochádza z Tvrdošína. Aj keď je súčasťou žilinských florbalových družstiev, oravskú krv v sebe nezaprie. Z hráčov patril do výberu kapitán mužstva Václav Komačka, Šimon Abík a Mário Seman. Z tohto tria mal z majstrovstiev sveta skúsenosti len kapitán V. Komačka. Z lotyšskej Rigy si spred dvoch rokov v B-kategórii odviezol spolu s Marekom Feriancom striebro. Po vybojovaní postupu medzi elitnú osmičku v Myjave si uvedomil, že toto už bude iná „florbalová“ káva.
„V skupine sme narazili na najsilnejšie tími celých majstrovstiev. Žreb nebol v žiadnom prípade dobrý. Švédsky výber predvádzal florbal z inej galaxie. Až potom prišiel rad na ďalšiu elitu tímov z Čiech, Švajčiarska, Fínska a Lotyšska. My sme okrem Švédov vyfasovali Čechov a Lotyšov. Hoci sme uvádzali, že chceme s Lotyšmi bodovať, priebeh turnaja ukázal, že sme nato nemali. Predovšetkým sme odchádzali kondične. Po dvoch tretinách sme okrem Švédov dokázali so súperom držať prijateľný výsledok, avšak poslednú 20-miútovku sme z dôvodu nekoncentrácie nezvládli. Tieto chvíle sme zažívali aj s Čechmi, keď sme po prvej tretine dokonca viedli a po druhej prehrávali o gól. S Lotyšskom sme prehrávali po dvoch tretinách o 2 góly. Ak by sme na to mali kondične, nemuseli by tieto zápasy skončiť, ako skončili – výrazným rozdielom. Na Švédov sme jednoducho nemali. Bola to vysoká škola florbalu. Hrali bez diskusie a góly strieľali do prázdnej brány. Pozitívum bolo možno to, že sme hrali otvorenejší florbal než ostatné celky. Dostali sme však dvadsiatku, čo nás určite mrzí,“ vyjadril sa Václav Komačka.
Mário Seman nastupoval počas celého turnaja v tretej formácii. V prvom rade ho zaujímali výsledky celého tímu, ale mal aj predsavzatie streliť gól. Nestrelil jeden, ale hneď tri. Jeho gólový súčet by sa dal nazvať ako „české vzplanutie“, pretože všetky vsietil práve českým „bratom“. „Nepredpokladal som, že nastúpim. Nakoniec som odohral všetky zápasy skupiny. Pre zranenie som nenastúpil na rozhodujúci zápas o udržanie A- kategórie proti Poľsku. Majstrovstvá sveta ma utvrdili v jednom. Jednoznačne zaostávam po kondičnej stránke. Ak trénujete toľko, čo ja, nemôžete sa ani čudovať. Študujem na strednom učilišti v Nižnej a viem, že podmienky máme dobré. Chcel by som v budúcnosti hrať mužskú extraligu, aj preto by som mal popracovať na slabinách. Našim jednoznačným ťahúňom bol Vašo Komačka, aj vďaka nemu sa nám podarilo v elitnej kategórii zotrvať.“
Šimon Abík odchádzal do dejiska majstrovstiev s povesťou nekompromisného bojovníka, ktorý sa o svoje miesto pod florbalovým slnkom dokáže pobiť. Z tretej formácie ho tréner D. Ondruš vytiahol do prvého útoku a tým mali s V. Komačkom vytvoriť akýsi obranný val. Realita však bola iná, čím samozrejme nechceme nikoho znehodnocovať. Švédi, Česi a Lotyši nebrali na zreteľ, kto je V. Komačka a Š. Abík a presadzovali sa. „Bol som rád, že hrám po boku hráča, s ktorým sa poznám. Na V. Komačkovi bola najväčšia zodpovednosť a ja som v tom prípade nemal až také zviazané ruky. Najlepšie sa mi hralo paradoxne v našom najslabšom zápase proti Poliakom. Mal som čas na rozohratie, kým pri vyspelejších súperoch to bolo prevažne o najrýchlejšom odstrelovaní loptičky do útoku. Okrem kondície naše rezervy pociťujem aj v taktickej vyzretosti. Predovšetkým český tím na mňa v tomto ohľade zapôsobil. Ani on však nestíhal na švédsku mašinériu vo finále. Pri Švédoch ste nevedeli, kto je obranca a kto útočník, takže bránenie bolo naozaj obtiažne. Majstrovstvami sveta sa nič nekončí. Dostal som ponuku hrať extraligu. Chcel by som to skúsiť,“ tvrdí Šimon Abík.
