rokov, ale aj sami seba.
Každý z nás sa už v podobnej situácii ocitol, iba ju jednoducho nebral na vedomie.
Väčšinou sme viac zavalení tým, čo prichádza odinakiaľ, nie z nášho vnútra. Pohľad na zdanlivé maličkosti, ktoré tvoria nás vnútorný život, je svojím poňatím výnimočný.
Vaše korene siahajú na Oravu. Odkiaľ pochádzate?
- Vyrastala som v Námestove. Za slobodna som sa volala Jankuliaková a stále sa pýšim, že moje rodné priezvisko má typickú oravskú koncovku.
Čo vás odvialo tak ďaleko od rodiska?
- Škola v Prešove a manžel z Košíc.
Udržiavate aj v súčasnosti s Oravou kontakt?
- Samozrejme. Veď v Námestove a vo Vyšnom Kubíne mám najbližšiu rodinu. Chodievam pravidelne domov ku Oravskej priehrade. Kvôli blízkym, kvôli inšpiráciám i vysokohorskej turistike.
Keď počujete Orava – čo sa vám vybaví v spomienkach?
- Môj rodný kraj je vo mne stále živý. Prostredníctvom mojich blízkych, ako vodná hladina, či výhľad z kopca, z ktorého od Ružomberka schádzam smerom na Kubín.
J e na Orave miesto, kde by ste sa neváhali kedykoľvek vrátiť?
- Námestovo a jeho okolie pod Babou horou.
Ovplyvnilo vaše rodisko knihu Orechová slávnosť?
- Samozrejme. Hneď prvý príbeh Lienka Anulienka je o mojej obetavej mamičke. Moja láska k vode, k horám a k prírode vôbec sa rozvíjala na Orave.
Orechová slávnosť je vaša prvotina. Čo vás k napísaniu knihy inšpirovalo?
- Som spoluautorkou niekoľkých kníh, ale samostatne som napísala a vydala Orechovú slávnosť ako prvú. Inšpirácia? Hľadanie vnútornej rovnováhy. Alebo to poviem inak. Riešenia problémov a náš pozitívny postoj nevzniká ľahko. Sme plní pochybností a trápení. Ak však hľadáme riešenie, nájdeme ho. Získame tým pevnú pôdu pod nohami a istotu do života. Zmenu, ktorú hľadáš, nosíš v sebe, povedal Ghándí. Toho sa držím.
Dvadsaťpäť krátkych príbehov zo života. Sú z vášho života? Prečo ste sa rozhodli podeliť sa o ne s čitateľmi?
- Všetko som si odžila na vlastnej koži. Martina Mečiarová, ktorá sa venuje ľudským príbehom v televíznom Reflexe, sa ma opýtala, či mi neprekáža tak odhaľovať vnútorné prežívanie. Odpoveď znela: nie. Už roky som ako novinárka zvyknutá ísť s kožou na trh. Zároveň si uvedomujem, že ľudská psychika je rovnaká teraz ako pred 10 tisíc rokmi, v Európe či na opačnej strane zemegule. Preto som sa rozhodla o svoje hľadania a nachádzania podeliť.
Vedeli by ste si spomenúť na obdobie, v ktorom kniha vznikala? Ovplyvnilo toto obdobie zrod Orechovej slávnosti?
- Niektoré príbehy čakali v mojom vnútri aj dvadsať rokov, kým vyšli na povrch. Na papier a neskôr do počítača som ich kládla sedem rokov. Posmelil ma Daniel Hevier, ktorému som ako prvému dala posúdiť niekoľko príbehov: „Také v slovenskej literatúre ešte nepoznám. Určite ich vydajte,“ povedal. Stalo sa.
Prečo 25? Je v tom nejaká symbolika?
- Iste. Je to presná polovička mojich rokov. A veľmi rada spolupracujem s mladými ľuďmi. Keď sme mali prezentáciu knihy na tohtoročnom knižnom veľtrhu Bibliotéka, prišiel zaspievať a knižku uviesť Peter Bažík z Habovky. Mám naozaj rada mladých, talentovaných ľudí. Zvlášť, keď sú z môjho rodného kraja.
Cez príbeh Mosty a cesty sa dostaneme k vašej práci, ktorá spočíva v umení komunikácie s ľuďmi. Prečo ste sa rozhodli postaviť svoju kariéru práve na komunikácii?
- Lebo napriek rýchlemu internetu tej pravej obojstrannej komunikácie, keď aj prijímame aj odovzdáme, je málo ako šafránu. Školy máme zamerané skôr na získavanie informácií, než na rozvoj osobnostných zručností. Ak pomáham osobnostne rozvíjať iných, cítim sa užitočná.
Ste vyštudovaná novinárka. Netúžite sa niekedy vrátiť na stoličku do redakcie?
- Ja som na nej stále - ako vedúca redaktorka podnikových novín, mimochodom tretích najstarších na Slovensku.
Kniha je doplnená takmer päťdesiatimi krásnymi ilustráciami Jany Šlosárovej. Ako skrsla idea vytvoriť takúto spoluprácu?
- Janka Šlosárová je bývalá bábkarka. Má úžasný talent, je jedinečná. Poznávame sa už viac rokov, doma aj v kancelárii mám jej práce. Vanie z nich optimizmus, jednoduchosť, farebnosť. Pritom viem, že nevznikajú ľahko. Toto máme spoločné.
Keby ste dostali možnosť vrátiť sa v čase späť a znova napísať knihu – bola by tu opať?
- Mnohí o Orechovej slávnosti hovoria, že je slovenskou Slepačou polievkou pre dušu. Z nášho reálneho prostredia. Je tam napríklad príbeh z Lomnického štítu či z Košíc, o mladom Newyorčanovi, ktorý dokázal dostať do ulíc 60 tisíc ľudí tancujúcich macarenu. Iní recenzenti ju zas prirovnávajú ku knihe najznámejšieho brazílskeho autora Pabla Coelha Ako rieka plynie. Tvorím príbehy pre druhý diel. V týchto dňoch vzniká zároveň druhé vydanie Orechovej slávnosti.
Čo považujete za hlavné posolstvo knihy?
Sú dva. Hľadanie a nachádzanie rovnováhy. No a - čím viac hľadáš, tým viac nájdeš.
Čo by ste chceli odkázať Oravčanom?
Že ich mám veľmi rada. Zaslúžia si uznanie a úctu.
Autor: LUCIA ZOLDYOVÁ