No ja a môj kamarát sme také zákazy mali „na háku“ a zdrhli sme zo školy podporiť míting. Asi by to bol býval poriadny prúser, keby nebol padol režim. Ale ten, našťastie, nevydržal.
So spolužiakom sme prišli na námestie plné ľudí. Rečníci sa postupne striedali. Z tribúny sa naraz ozvalo, či sú na námestí aj zástupcovia študentov, že môžu vystúpiť. Spolužiak ma z ničoho nič chytil za ruku a začal sa predierať davom. Namieril si to rovno k tribúne. Nemohol som sa nijako brániť, len sa nechať ťahať. Utekal tam, akoby mal v pätách stádo koní. Po schodíkoch sme sa dostali na tribúnu. Dali nám do rúk mikrofóny. Spolužiak začal rozprávať ako prvý. Pozdravil dav a zakričal: „Stretol som sa s Dubčekom, pozdravuje vás. Všetci zborovo odpovedali: „To je ono!“ Ďalej rozprával, že bol v Prahe na demonštrácii a zbili ho tam policajti. Vtedy sa ozvalo trikrát: „Fuj, hanba!“ Dav bol v ošiali a medzitým som premýšľal, čo poviem ja. Vedel som, že môj kamarát si vymýšľa. V Prahe sa nestretol s Dubčekom a nezbili ho policajti, ale sa stratil, keď tam bol na predvianočných nákupoch s otcom. Kvôli tomu ho hľadali policajti – to bolo celé. Ja som chcel povedať niečo pravdivejšie, a tak som začal rozprávať „průpovídku“ o socializme a nezmyselných heslách. Na strednej škole sme mali zavesené heslo: „Komunizmus a elektronika sú budúcnosť ľudstva“. Každé ráno som cestoval autobusom do Námestova, kde som potom prestupoval na školský autobus do Tvrdošína. Každé ráno mi cestou udrel do očí transparent zavesený na jednom obecnom úrade: „Mier je najväčšou zbraňou socializmu“. Z toho hesla som bol celkom namäkko a celý tretí ročník som nad ním rozmýšľal: buď je padlý na hlavu systém, v ktorom žijem, alebo ja. Asi by mi bolo z toho všetkého nakoniec preskočilo. No mal som šťastie, že to celé dopadlo celkom inak a socializmus padol. Na tribúne som vysvetľoval ľuďom, že takéto heslo je absolútne nezmyselné. Ako môže byť mier nejakou zbraňou? Bol to pre mňa silný zážitok, keď mi dav začal skandovať asi desaťkrát za sebou: „To je ono!“
