pre obyvateľov obce, ale i širšieho okolia. V druhej polovici dvadsiateho storočia sa obec Zákamenné rozrástla a toho času má už viac ako 5000 obyvateľov. V roku 1995 sa veriaci pod vedením duchovného otca Jozefa Kasana pustili do výstavby druhého kostola na Vyšnom konci. Nový kostol posvätil diecézny biskup František Tondra 1. januára 2001.
Detstvo
Ján Vojtaššák sa narodil v rodine Antona Vojtaššáka a Márie, rodenej Klimčíkovej, 14. novembra 1877 ako siedme z jedenástich detí. Chlapec bol pokrstený už na druhý deň a dostal meno Ján. Iste vtedy nikto nepredpokladal, že z chlapca vyrastie pre Spišskú diecézu, Cirkev i národ výrazná osobnosť, ktorá ovplyvní a bude formovať život Spišskej diecézy, ba i celého Slovenska. V rodine Vojtaššákovcov bola hlboko zakorenená viera a nábožnosť. Rodinná kresťanská výchova vštepovala do jeho srdca zbožnosť, pracovitosť, úctu k životu i k ľuďom. Rodný dom bol pre Jána prvým malým seminárom, v ktorom sa utváralo budúce kňazské poslanie i jeho životné postoje.
Štúdiá
Prvé štyri triedy ľudovej školy navštevoval Ján v rokoch 1883 - 1887 v rodnej obci, ďalšie dva roky chodil do školy v Stankovanoch na Liptove, kde bol jeho ujo Anton Klimčík farárom. Ujček s rodičmi postrehli charakterové črty malého Jána, najmä jeho nábožnosť a dobrotu srdca. Ujček zameral jeho výchovu na duchovnú dráhu a pomáhal mu aj v ďalšom štúdiu. Po skončení štyroch ročníkov nižšieho gymnázia v Trstenej (1889 - 1893) študoval Ján dva roky na gymnáziu v Ružomberku, aby ako 18-ročný nastúpil na teologické štúdiá v Spišskej Kapitule.
Ako clericus exemplaris - príkladný bohoslovec sa stal tichým príkladom pre mnohých seminaristov. V spišskokapitulskom seminári študoval v období, keď bol maďarizačný tlak na všetkých druhoch škôl, vrátane bohosloveckých seminárov, veľmi silný. Ján Vojtaššák však svoj slovenský pôvod nikdy nezaprel. Bol jedným z troch bohoslovcov - ako to uvádza v autobiografii - ktorí do oficiálneho štatistického formulára uviedli ako svoju materinskú reč slovenčinu, čo mohlo mať vtedy aj nepriaznivé následky.
Vysviacka
Ján Vojtaššák prijal kňazské svätenie 1. júla 1901 z rúk vtedajšieho spišského biskupa Pavla Smrečányho v spišskej katedrále svätého Martina. Svoju prvú svätú omšu – primície slávil vo svojom rodisku v Zákamennom 7. júla 1901. Primičným kazateľom bol Jozef Húroš, farár zo susednej Krušetnice.
Po vysviacke dostal novokňaz Ján Vojtaššák dispozíciu na prvé kaplánske miesto vo vtedy ešte slovenskej Hornej Zubrici, kde nastúpil 22. júla 1901. Začala sa jeho kňazská dráha.
Mladý kaplán Ján Vojtaššák plnil svoje kňazské poslanie s veľkým oduševnením, rozprúdil v obci náboženský život. Venoval sa dospelým, starým a chorým práve s takou pozornosťou, ako vedel pritiahnuť deti a mládež.
Jána Vojtaššáka ako kaplána často prekladali z jednej farnosti do druhej. Už v roku 1903 bol kaplánom v Kvačanoch v Liptove, o rok v Bijacovciach na Spiši. Po jednomesačnom účinkovaní bol preložený do Podvlku na Orave, o dva mesiace bol už v Zubrohlave a o šesť mesiacov v Ústí nad Oravou.
Kaplánom v Tvrdošíne
Širšie pole pôsobnosti sa kňazovi Jánovi Vojtaššákovi naskytlo v Tvrdošíne, kde pôsobil ako kaplán od 25.marca 1906 do 8. septembra 1908. Vo farnosti sa čoskoro prejavilo oživenie náboženského života. Veľkú pozornosť venoval deťom a chudobným. Veriaci si ho veľmi vážili aj pre jeho záujem o problémy a starosti ich každodenného života. Jeho aktívna činnosť najmä medzi mládežou nebola prijateľná pre oficiálne úradné miesta v čase, keď v Uhorsku prebiehali veľké politické boje. Ján Vojtaššák v Tvrdošíne založil slovenský spevokol a čitateľský spolok. V Katolíckom kruhu našiel ochotníkov, s ktorými hrával divadlá. Rozširoval slovenské noviny, založil aj potravinový spolok.
Keď sa na zasadnutí školskej stolice riešila otázka vyučovacieho jazyka v tamojšej ľudovej škole, navrhol pri vyučovaní používať slovenský jazyk. Školská stolica tento návrh prijala.
Po 2,5 roku v Tvrdošíne dostal 8. septembra 1908 z biskupského úradu dispozíciu na kaplánsku stanicu do Veličnej.
Vo Veličnej
Na kaplánke vo Veličnej zastihli Jána Vojtaššáka v máji 1910 krajinské voľby. Spolu s farárom Jánom Richterom, ktorý vo voľbách tiež kandidoval, sa angažovali za slovenských kandidátov. Ján Vojtaššák sa dostal, bezdôvodne, do istej konfrontácie s cirkevnou vrchnosťou - pre incident obyvateľov voči okresnému dekanovi v predvolebnom boji. Okamžite bol preložený do Vyšných Repáš za administrátora farnosti. Po šiestich týždňoch, 21. júna, sa vrátil nazad do Veličnej na kaplánku. Ján Richter bol vo voľbách zvolený za poslanca a odišiel zo Spišskej diecézy.
Ján Vojtaššák spravoval farnosť vo Veličnej až od roku 1911. Patrón farnosti - Oravský komposesorát v júni 1911 riešil neobsadené miesto farára vo Veličnej, poslal na biskupský úrad žiadosť pre Jána Vojtaššáka a diecézny biskup Alexander Párvy ho vymenoval za farára vo Veličnej.
Kostol vo Veličnej je zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. Ochrane anjelov strážcov pripisoval Ján Vojtaššák aj vyviaznutie z nebezpečných životných situácií, v ktorých sa ocitol: vyslobodenie z rozvodnenej rieky Oravy pri Žaškove, že pri inej nehode pri Žaškove neprišiel o oko, že bez zranenia prežil autohaváriu. Jeho vzťah k anjelom sa odzrkadlil neskoršie aj v biskupskom erbe a biskupskom hesle.
Vo farnosti Veličná pôsobil Ján Vojtaššák do roku 1919, kedy bol ustanovený za riaditeľa biskupskej kancelárie v Spišskej Kapitule a neskôr aj za rektora bohosloveckého seminára.
Biskupské svätenie
Dobré meno a úcta, ktorú mal medzi kňazmi Ján Vojtaššák, ako aj horlivosť na poli náboženského a národného obrodenia, upriamili na neho pozornosť aj v Ríme - 13. novembra 1920 bol v tajnom konzistóriu v Ríme vymenovaný za spišského biskupa. Ján Vojtaššák po svojej biskupskej vysviacke zaujal 27. februára 1921 v katedrálnom chráme svätého Martina svoj biskupský stolec a začal požehnane spravovať Spišskú diecézu. Biskup Ján Vojtaššák prevzal svoj biskupský úrad v diecéze, ktorá bola veľmi poznačená dôsledkami vojnových udalostí. Prehľad o stave diecézy mal z vlastnej pastoračnej praxe. Bohaté skúsenosti získal aj ako riaditeľ biskupskej kancelárie a rektor seminára vo veľmi ťažkom a zložitom období.
Pastierska starostlivosť
Pastierska starostlivosť o kňazstvo a veriacich znamenala pre biskupa Jána Vojtaššáka aj povinnosť postarať sa o zabezpečenie hmotných prostriedkov pre diecézu a jej potreby. On sám, veľmi skromný a bez osobitných nárokov pre seba samého, začal v diecéze iniciatívne budovať nielen kostoly a farské objekty, ale najmä veľký počet školských budov. Pre výchovu nových kňazov dal prebudovať kňazský seminár v Spišskej Kapitule. V diecéze bolo postavených 16 nových kostolov, 17 farských budov, 9 nových kultúrnych domov, 10 zväčšených kostolov. Jánovi Vojtaššákovi obzvlášť záležalo na výchove školských detí, ich príprave i vzdelávaní. Preto sa veľmi často obracal vo svojich príhovoroch k rodičom i duchovným, a žiadal kresťanskú výchovu a formovanie mládeže.
Katolícka Charita
Svoju charitatívnu prácu začal biskup Ján Vojtaššák u najopustenejších - u sirôt. Neunikol jeho pozornosti ani osud sociálne slabej skupiny obyvateľstva, sluhov a slúžok, ktorí odchádzali za chlebom do miest, často odkázaní len sami na seba. Pre siroty zabezpečil sirotinec v Spišských Vlachoch. Kúpil kaštieľ v Mokradi na Orave od zemianskej rodiny Abaffy, aby slúžil oravským opusteným deťom. Známa je jeho veľká podpora pre sirotinec v Ružomberku. Vyzýval k aktívnej činnosti najmä kňazov, ktorí si mali získať podporu členov Katolíckej akcie. Charitu odporúčal zriadiť v každej farnosti, aby sa postrehli hmotné i duchovné potreby ľudí odkázaných na pomoc iných.
Pri Charite odporúčal zriadiť spolky na ochranu slúžok a sluhov. Pre potreby Ústrednej Charity dal Ján Vojtaššák vybudovať objekty v Dolnom Smokovci.
Prvá internácia
Internácia je zvláštny druh trestu, keď je človek obmedzený v určitých občianskych a ľudských právach, bez slobody pohybu a donútený zdržiavať sa iba na obmedzenom mieste. Takýto trest uvalila štátna moc aj na biskupa Jána Vojtaššáka.
Vývoj udalostí od januára do mája 1945 bol veľmi zložitý a neprehľadný. A práve v tomto období spišský biskup Ján Vojtaššák musel vystúpiť na obranu práv Cirkvi. Nesúhlasil s poštátnením cirkevného školstva, bránil právo Cirkvi na slobodné hlásanie kresťanskej náuky, na náboženskú výchovu v školách, na sociálnu činnosť, vlastnú tlač, náboženské spolky a organizácie, rehole, výchovu kňazov a na neobmedzený styk s Rímom. Tak sa dostal do konfliktu so štátnou mocou. Ján Vojtaššák musel 5. mája 1945 opustiť svoju biskupskú rezidenciu, bol internovaný v kaštieli v Štiavniku a odtiaľ bol prevezený do bratislavskej štátnej väznice, kde bol bez konkrétneho obvinenia a náležitého vyšetrenia sedem mesiacov žalárovaný. Do svojej diecézy sa vrátil 30. novembra 1945.
Druhá internácia
Spišský biskup Ján Vojtaššák bol znovu internovaný v biskupskej rezidencii 3. júna 1950. Bol mu znemožnený akýkoľvek styk s kňazmi a veriacimi a stále bol pod dozorom zástupcu štátnej vrchnosti. Nemohol sa slobodne pohybovať ani na území Spišskej Kapituly a musel zostávať stále v biskupskej rezidencii.
Väzenie
Pod zámienkou jeho účasti na schôdzi kňazov v Trenčíne štátna bezpečnosť zatkla biskupa Jána Vojtaššáka 15. septembra 1950 večer. 16. septembra 1950 ho dopravili do väzenia v pražskej Ruzyni. Začal sa pripravovať proces s „vlastizradnými“ biskupmi - Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Petrom Pavlom Gojdičom. Boli obvinení z úkladov proti republike, velezrady, vojnovej zrady a vyzvedačstva. Zverské metódy, vynútené odpovede, ostré výsluchy spôsobili, že napokon biskupi podľahli psychickému tlaku i fyzickému násiliu.
Súd sa konal 10. - 15. januára 1951 v Bratislave. Biskup Ján Vojtaššák bol odsúdený na 24 rokov odňatia slobody, stratu občianskych práv, zhabanie majetku a pol milióna korún pokuty. Prešiel tortúrou väzníc vo Valdiciach, Leopoldove a v Ilave. 14. júna 1956 mu prerušili trest a určili pobyt v Charitnom domove v Děčíne. Prerušenie výkonu trestu mal zrušené v apríli 1957. Opäť bol pol roka vyšetrovaný v Žiline. Biskupa Jána Vojtaššáka opäť čakali ďalšie zastávky jeho „krížovej cesty“: väznice v Ilave, vo Valdiciach, na Pankráci v Prahe. 5. októbra 1963 bol podmienečne prepustený na slobodu, vrátil sa na Slovensko, ale len tri týždne mohol ostať v Oravskej Lesnej u svojho synovca Tomáša Vojtaššáka na fare.
Smrť
Opäť bol prinútený odísť do Charitného domova v Senohraboch pri Prahe, kde ochorel. Prevezený bol do nemocnice v Říčanoch pri Prahe, kde 4. augusta 1965 zomrel. Stalo sa tak v 88. roku jeho života, v 64. roku jeho kňazstva a v 44. roku jeho biskupskej služby.
Pochovaný bol 7. augusta 1965 v rodnej obci Zákamenné. Na pohrebe sa zúčastnilo veľké množstvo ľudí zo Zákamenného, okolia i z celej diecézy. A to aj napriek tomu, že štátne úrady zakázali autobusovú dopravu do Zákamenného. Kňazov sa zúčastnilo asi 200. Pohrebné obrady vykonával biskup Ambróz Lazík, trnavský apoštolský administrátor. Mons. Viktor Trstenský o jeho hrobe v Zákamennom napísal: „Jeho hrob je živou kazateľňou, ktorá hlása potrebu boriť sa za Pravdu, prinášať za ňu žertvy, ba neváhať položiť za ňu aj životy.“
Hrob Božieho sluhu Jána v Zákamennom sa v čase prenasledovania veriacich totalitným režimom stal pútnickým miestom. Nikdy nezostával bez živých kvetov, čo svedčí o mimoriadnej úcte, akú požíval medzi ľuďmi i svojimi rodákmi v Zákamennom.
Autor: ZDROJ: KNIHA MUČENÍK BEZ VYLIATIA KRVI, PAVOL JANÁČ, ĽUBOMÍR PEKARČÍK
