Štvrtok, 28. január, 2021 | Meniny má AlfonzKrížovkyKrížovky

Nie je dôležité, kde človek žije, ale ako je so svojím životom spokojný

Od narodenia žili v Juhoslávii. Najskôr bola ich domovom Bosna. Tam sa spoznali, zosobášili, tam sa im narodila dcéra. Prišiel však rok 1993 a fabrika, v ktorej pracoval Nenad Markovič, sa kvôli nepokojom v krajine presťahovala na Slovensko, do Trstenej.


Mladá rodina sa musela rozhodnúť – prídu o jediný zdroj príjmu, alebo pôjdu za prácou? Vybrali si druhú možnosť a Orava sa stala ich novým domovom. Svorne však tvrdia: „Nie je dôležité, kde, ale ako človek žije a ako je so svojím životom spokojný.”
S Markovičovcami vtedy prišlo na Slovensko mnoho Juhoslovanov. Nikto si predsa nemohol dovoliť len tak prísť o prácu. Po pár rokoch sa však všetci vrátili naspäť. No mladá rodina o návrate veľmi neuvažovala. „Manžel sem prišiel v máji a my sme za ním pricestovali o dva mesiace s ďalšími manželovými kolegami. Keďže nás cestovalo viac a išli sme na jednom aute, mohli sme si so sebou zobrať len jeden jediný kufor. Tam sme mali jeden hrniec, dve lyžičky, instantnú polievku a pár vecí na prezlečenie. Dlho sme bývali v prenajatom jednoizbovom byte, až po rokoch sme si kúpili tento trojizbový, v ktorom bývame dodnes,” spomína na nie veľmi príjemné začiatky na Slovensku Vojka Markovič. Dôvodom, prečo si Juhoslovania na takú ďalekú cestu zabalili len jeden kufor, bol nedostatok miesta v cudzom aute, ale aj viera v to, že sa onedlho vrátia domov. „Roky však pomaličky ubiehali, zžili sme sa s novým prostredím, dcéra začala chodiť do školy. Naspäť sme sa teda nevrátili. Veci, ktoré tam po nás ostali, aj keď toho nebolo veľa, si napokon zobrala rodina,” rozpráva ďalej sympatická „Juhoslovanko-Oravka”. Problémy však mala trojčlenná rodina predovšetkým s jazykom. „Po slovensky sme nevedeli povedať ani slovo. Bývali sme síce štyri roky vo Vojvodine, kde je veľa Slovákov, no tých sme stretli nanajvýš na tržnici. Vedeli sme teda, že takýto jazyk existuje, komunikácia v ňom však bola oveľa horšia. Bolo teda naozaj ťažké dohovoriť sa či už u lekára, alebo v obchode,” hovorí Vojka.

Skryť Vypnúť reklamu

NEUSTÁLE A PRETRVÁVAJÚCE PROBLÉMY
Dlhé roky žila juhoslovanská rodina na území Slovenska len s dlhodobým povolením na pobyt. Zákony boli prísne a prechod Markovičovcov cez hranice bol sprevádzaný nekonečnými kontrolami, zdĺhavými prehliadkami. Problémy vznikali aj v ich bežnom živote, napríklad pri registrovaní u lekára. No Vojka počas svojho spomínania s úsmevom konštatuje, že ani nevie, ako to všetko prešlo a napokon, pred pár rokmi, sa im slovenské štátne občianstvo predsa len podarilo získať.
Hoci sa Markovičovci presťahovali do úplne neznámeho prostredia, bez akejkoľvek znalosti nášho jazyka, s ľuďmi, s ktorými sa zo začiatku stretávali, zlé skúsenosti nemajú. „Možno sa na nás pozerali ako na úplne neznámych ľudí, ktorí prišli z diaľky. Nepríjemnosti robila aj jazyková bariéra. No asi vďaka našej malej dcére, ktorá si našla na sídlisku kamarátov, sme sa postupne zoznámili aj s ich rodičmi,” približuje Vojka, na ktorú sa obraciame s ďalšou, trochu nepríjemnou otázkou – nestretli sa s extrémistami, ktorí uznávajú len sami seba? „Chvalabohu, môžem povedať, že nie. Možno sú ľudia, ktorí nás nemajú veľmi radi. Vždy sme sa však snažili, aj sa naďalej snažíme, žiť pokojným životom, nerobiť si nepriateľov a nikomu nerobiť zle. Okrem toho mám pocit, že na Orave je oveľa kľudnejšie, ako v iných častiach Slovenska. Svedčí o tom aj fakt, že sme si tu našli množstvo dobrých kamarátov a máme naozaj skvelých susedov.”

Skryť Vypnúť reklamu

VIANOCE V JANUÁRI
Juhoslávia a Slovensko – dve úplne rozdielne krajiny, ktoré sa nepodobajú hádam ničím. Človek, ktorý sa sem prisťahuje z cudziny, si musí zvykať na množstvo nových vecí. Iné to nebolo ani u Markovičovcov. Ako si Vojka spomenula, prvé, čo ich poriadne prekvapilo, bola klíma. U nás je totižto oveľa chladnejšie ako v Juhoslávii. „Máte tu také zimy, o ktorých sme boli presvedčení, že existujú len v Rusku. Keď sme prvýkrát zažili 20 či 30 stupňov pod nulou, mali sme pocit, že zamrzneme. Bolo to hrozné, na to sme neboli zvyknutí,” približuje s úsmevom prvé skúsenosti s oravskými zimami. Druhou zaujímavosťou a rozdielom medzi týmito dvoma krajinami sú nepochybne zvyky a oslavy sviatkov. V časti, kde Markovičovci bývali predtým, než sa presťahovali na Oravu, sa totiž Vianoce oslavujú 7. januára! Vtedy sa rodina stretne, ľudia majú voľno, obdarúvajú sa a oddychujú. Škoda len, že Slovensko práve v ten deň začína po dvoch týždňoch oddychovania pracovať. „Vianoce teda neoslavujeme. Synovi Davidovi, ktorý sa narodil už na Orave, to trošku prekáža. Dcéra Maja je už staršia, takže ona to chápe. Vždy sme im však obidvom hovorili, že pokiaľ niečo chcú, kúpime im to kedykoľvek a nemusíme čakať do Vianoc. A pre nás sú vlastne Vianoce vždy, keď sa všetci stretneme, ideme na večeru, na turistiku, alebo len tak spolu strávime voľný čas,” priblížila nám Vojka ich „princíp” a podstatu Vianoc. Veľká noc je aj v Juhoslávia podobná, ako u nás a oslavuje sa v tom období, ako na Slovensku. Vojke na Orave trochu chýba ruch veľkomesta, na ktorý bola zvyknutá, na druhej strane sa jej však páči čistý vzduch a príroda, ktorej má Orava naozaj nadostač.

Skryť Vypnúť reklamu

V OVZDUŠÍ EŠTE STÁLE CÍTIŤ VOJNU
Do Juhoslávie, k svojej rodine, sa vracajú pravidelne každý rok aspoň na dva týždne. Istým spôsobom je to ich povinnosť, na druhej strane však po roku už sami cítia potrebu navštíviť príbuzných. Ako nám povedala Vojka, rada a často si spomína na svojich rodičov, na mladosť, na kamarátov a známych. „Vždy sa tešíme, keď tam ideme na návštevu. Máme veľké posedenia s celou rodinou, hostinu a je to veľmi pekné. Aj dedina je po rokoch iná, niekedy sa nám dokonca zdá, akoby sa zmenšila. Vlastne všetko, čo tam je, v nás vyvoláva nostalgické spomienky,” hovorí Vojka.
Vojna zanechala v krajine tiež svoje pozostatky, ktorých nie je málo. Tie akoby sa neustále znášali kdesi v ovzduší. „Zmenilo sa tam toho veľa. Ľudia pôsobia skormútene, nešťastne, vojna ich psychicky poznačila na mnoho rokov. Nehovoriac o tých, ktorých vojna fyzicky poznačila, alebo o tých, ktorí prišli o niekoho blízkeho. Mám pocit, že ju tam ľudia ešte stále cítia. Okrem toho boje veľmi spomalili rozvoj krajiny. Niekedy mám dokonca pocit, akoby sa niektoré dediny vrátili do minulosti. Je tam tak smutno. Ľudia sa však snažia hľadať dôvody na radosť,” s melanchóliou v hlase rozpráva ďalej naša hostiteľka.

POCHUTNAJÚ SI AJ NA SEGEDÍNSKOM
Markovičovci boli zvyknutí na tradičné juhoslovanské jedlá, ktoré si dajú pri každej možnej príležitosti. „Niekto by sa možno čudoval, ako dokáže človeka ovládnuť túžba po jedle, ktoré roky nejedol. My si však vždy niektoré z tých našich tradičných doprajeme.” Keď sú teda v Juhoslávii, v ich jedálničku nesmie chýbať „ćevapčići”, pita či burek. Vojka sa však pri svojich deťoch naučila variť aj slovenské jedlá. „Kupujem si kuchárske knižky, vystrihujem recepty z časopisov a experimentujem. Často sa mi stáva, že deti prídu domov a povedia mi, že u kamaráta jedli niečo výborné. Tak zájdem k nim, vypýtam si recept a skúšam variť. Takto som sa napríklad naučila robiť šúľance. Aj Maja raz prišla domov s tým, že jedla niečo výborné. Potom si pýtala recept a napokon z toho boli pirohy,” vysvetľuje so smiechom šikovná kuchárka. Pochutnajú si aj na segedínskom guláši, či kapustnici. „Čo však Nenad naozaj nemusí, to sú knedle a buchty na pare. Ja si ich dám len občas, ale deti ich majú rady,” dodáva.

DOMOV JE TAM, KDE SÚ VŠETCI ŠTYRIA
Keď sme sa Vojky Markovič opýtali, či by sa ešte niekedy chcela aj s rodinou presťahovať naspäť do Juhoslávie, pokrčila ramenami: „Je to veľmi ťažká otázka. To nevie nikto. Ak by sme mali možnosť, využili by sme ju. Aj naše presťahovanie sem prišlo akosi samo od seba. Dostali sme príležitosť, tak sme ju zobrali. V súčasnosti by však naše ďalšie sťahovanie súviselo s mnohými faktormi. No sme otvorení akýmkoľvek alternatívam. Neplánujeme ani nepredpokladáme, pretože sa to nedá. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť,” dodáva. Pokiaľ však ide o ľudí, v tom má rodená Juhoslovanka úplne jasno. „Podľa mňa sa nedá povedať, že jeden národ je taký a druhý onaký. V každom sa totiž nájdu zlí aj dobrí ľudia. My sa skôr snažíme hľadať si stále nových priateľov a zoznámiť sa s ľuďmi, s ktorými si budeme rozumieť.” Krátko pred naším odchodom od pohostinnej rodinky sme sa dozvedeli ešte jednu perličku. V Juhoslávii sa nepoužíva pri ženských priezviskách koncovka „ová” a Vojka si s tým užila naozaj množstvo úsmevných príhod. „Pri výberoch v banke to bolo najčastejšie. Vtedy ešte neboli bankomaty, musela som teda chodiť priamo za pracovníčkami. Často sa mi stávalo, že mi kartičku vrátili s tým, že nemám splnomocnenie na disponovanie s manželovým účtom. Vždy som teda musela mať pri sebe občiansky preukaz, aby zistili, že to je môj účet. Alebo som raz bola pri ženskej lekárke, u ktorej mi sestrička tiež vrátila kartičku poistenca. Vraj som si ju pomýlila s manželovou. Teraz sú už ľudia zvyknutí na priezvisko nášho typu, no pred pár rokmi to bolo naozaj zaujímavé,” dodáva usmiata oravská Juhoslovanka.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  2. Výpredaj zásob. Bezpečný nákup s garanciou dodania až k vám
  3. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  4. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  5. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  6. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  7. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  8. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  10. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  1. Neprekonaný VAM systém, ktorý zabráni krádeži vášho auta
  2. Výpredaj zásob. Bezpečný nákup s garanciou dodania až k vám
  3. Garmin predstavuje Lily, svoje najmenšie inteligentné hodinky
  4. Babylon Berlín: Najdrahší nemecký seriál
  5. Potravinové intolerancie bude KRAJ riešiť aj tento rok
  6. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  7. Závod zamestnáva 500 ľudí. Tatravagónka v Trebišove má 50 rokov
  8. Spoločnosť BILLA v novom e-booku radí, ako sa stravovovať zdravo
  9. Počas koronakrízy vzrástli obavy z dopadov práceneschopnosti
  10. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 19 711
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 19 057
  3. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí 18 716
  4. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 17 864
  5. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 7 943
  6. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci 7 648
  7. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 7 633
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 305
  9. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 7 172
  10. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 059
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Kompletné výsledky skríningového testovania stále nie sú k dispozícii.

Čísla prezentované samosprávami, ministerstvom aj premiérom Matovičom sú odlišné.

17 h
Na parkovisku pred železničným priecestím je skládka stavebného materiálu.

Sanácia brala si vyžaduje uzatvorenie cesty, dopravu riadi polícia, vozidlá púšťa v polhodinových intervaloch.

22 h
Ľadová stena s lezcom.

Stenu vytvorila partia nadšencov lezenia po ľade aj horách. Má dvanásť metrov, pre lezcov sa radí medzi tie najťažšie a ako mrzne jej vzhľad, sa tak každý deň mení.

26. jan
Miesto zadržania unukajúceho vodiča.

Vodič mal zobratý vodičák a už mal sedieť vo väzení.

26. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zvolen patrí medzi lepšie okresy.

26. jan

Pokiaľ ste nezvestné deti videli, kontaktujte políciu.

21 h

Poradia sa od včera zmenili.

14 h

Mnohí vodiči odbočujú na Nedožerskej ceste v Prievidzi doľava, smerom do mestskej časti Necpaly. Podľa dopravnej značky to však robiť nemôžu, čo si mnohí doteraz neuvedomovali.

27. jan

Už ste čítali?