e boje v Roháčoch. Málokto však vie, že spolu s oravskými partizánmi bojovali v Roháčoch aj Poliaci. Jeden z nich, Stanislav Majewski, mal k našim horám dokonca taký vrúcny vzťah, že sa pod ne dal neskôr na vlastnú žiadosť pochovať.
O poľskom partizánovi bojujúcom za oslobodenie Oravy sme sa dozvedeli z rozprávania. Vďaka rozsiahlemu archívu obce Zuberec a pracovníkovi OcÚ Pavlovi Šrobovi sa nám o spomínanom Poliakovi podarilo dozvedieť oveľa viac. V tomto období, keď v mnohých z nás ešte stále doznievajú spomienky na našich zosnulých, by bolo vhodné spomenúť si aj na neznámych, ktorí v minulosti bojovali za lepší dnešok so zbraňou v ruke aj napriek tomu, že odtiaľto nepochádzali. Stanislav Majewski k nim nepochybne patrí. Mimochodom – uplynulý utorok uplynulo šesť rokov od smrti tohto poľsko-slovenského hrdinu.
MYŠLIENKY BOJA PROTI HITLEROVCOM
Stanislav Majewski sa narodil v roku 1928 vo Varšave. Jeho rodina bývala na vidieku a pracovitý dedinský život nemalou mierou poznačil jeho pohľad na svet. Keď skončil štúdium na vysokej škole, bol už známy novinár. Ovládal niekoľko cudzích jazykov a pri výstavbe železničnej trate sa stretával s ľuďmi rôznych národností. Z trate utiekol a na železničnej stanici v Novoalexandrovke stretáva slovenských vojakov. S nimi uteká do Žiliny. Na miesto sa dostali v marci 1944. Pre svoju vlastnú bezpečnosť sa musel vydávať za Rusa s poľským priezviskom. Poliaci totiž nemali právo na azyl na Slovensku. Dá sa povedať, že v tých časoch mu nič nechýbalo. Mal doklady, peniaze, slovenskú priateľku. Mal by krásny život, keby ho neprenasledovala myšlienka boja proti hitlerovcom. Práve v tom čase sa začalo SNP. Veľmi ľahko sa dalo predvídať, že Stanislav sa pridá k partizánom. V októbri naozaj spolu s Rusmi odchádza do Vysokých Tatier. Pomaly, ale isto sa v horách začína boj na život a na smrť. V I. slovenskej brigáde M. R. Štefánika, v ktorej bolo na začiatku povstania 2000 ľudí, ich ostáva len 200. V horách panoval mráz a hlad.
PRI ZÁCHRANE 14 ICH ZOMRELO 21...
Počas svojho pôsobenia v oravských horách sa Stanislav Majewski zo všetkých síl snažil ochraňovať svojich spolubojovníkov a bojovať za slobodu. „...Na Roháčoch sme dostali depešu z velenia 4. ukrajinského frontu s rozkazom, aby sme sa presunuli k Liptovskému Hrádku. Medzi sebou sme mali 14 ranených partizánov, ktorých sme cez zľadovatelé hrebene Roháčov, v strašnej zime roku 1944/1945, nemohli prepravovať. S pomocou domácich obyvateľov sme vyhliadli na úpätí Salatína drevorubačskú kolibu, kde sme ich nechali pod lekárskym dozorom študenta medicíny Juraja Bernáta a dvoch zdravotných sestier Katky a Boženy Šimanovej. Keď sme mali naplánovaný presun, boli sme od chrbta napadnutí fašistickou vojenskou jednotkou, ktorá prešla cez Osobitú. Museli sme prijať boj, pretože ku drevorubačskej kolibe, kde sme nechali našich štrnásť druhov, bol vyšliapaný chodník. Tým by sa Nemci boli dostali k našim a boli by ich zlikvidovali. Tak sme za našich spolubojovníkov bojovali. Vtedy v okolí Zverovky padlo za záchranu našich 14 kamarátov 21 partizánov...,” aj takéto Stanislavove spomienky z krutého obdobia sa podarilo zachovať. Z ďalších zachovaných materiálov sme sa napokon dozvedeli, že skupina ranených partizánov, za záchranu ktorých bojoval aj Stanislav, napokon celá prežila. Tri mesiace žili v strašných mrazoch v malej, drevenej chalúpke – v partizánskej nemocnici. Nemali potraviny, jediným liekom v zrube bol hypermangán. Lekár a sestry mali pri operáciách k dispozícii vreckový nožík, pílku, pinzetu a ihlu. Žiadna sláva, lepšie povedané - skutočná hrôza. Dnes si mnohí život v takých ťažkých podmienkach nevieme predstaviť. Na nich však zovšadiaľ číhal nepriateľ. Nemali teda na výber. Museli len čakať a dúfať, že ich predsa len niekto príde zachrániť... Pri záchrannej akcii ich záchranári TOPR-u napokon všetkých 14 bezpečne dopravili do Zakopaného.
Koniec vojny Stanislava Majewského poznačil opäť. Po tom, ako odmietol zadržať 19 mladých ľudí podozrivých z protiúradnej činnosti, bol zadržaný na zámku v Lubline. Odsúdili ho na smrť, vo väzení bol však len rok a pol. Napokon ho omilostil maršal Rokosovský. No generál Majewski na svoju uniformu nezanevrel ani po týchto príkoriach.
POCHOVANÝ V MILOVANEJ ZEMI
Hoci v bojoch padlo množstvo bojovníkov, Stanislav Majewski spolu s niektorými ďalšími predsa len SNP prežil a vrátil sa späť do rodnej zeme. Slovensko, Zuberec a Roháče mu však v srdci zostali navždy. Nepochybne o tom svedčí jeho posledná vôľa, ktorú napísal dva roky pred svojou smrťou. V nej žiadal, aby boli jeho pozostatky prevezené na Slovensko a uložené na partizánky cintorín pod Roháčmi. Chcel byť totiž aj po smrti pri svojich druhoch, s ktorými toho toľko zažil. „Chcel by som týmto vyjadriť to, čo cítim vo svojom srdci ku Slovensku, mojej druhej domovine, ktorá sa v časoch krutej vojny stala mojím druhým domovom, úkrytom a živiteľkou, ktorá ma učila, čo je demokracia a dala mi titul bojovníka za ľudskú slobodu a ktorej ostanem navždy vďačný a verný... Nech urna s mojimi pozostatkami navždy svedčí o tom, že Slovensko a jeho hrdinský ľud stali sa mi drahšími nad všetko,” aj takto sa Stanislav vyslovil vo svojej poslednej vôli, ktorú napísal 15. mája 1999. Neprešlo veľa času a generál Majewski navždy zatvoril oči. Písal sa 30. október 2001. Kompetentné poľské orgány jeho poslednej vôli vyhoveli a jeho pozostatky boli 16. novembra toho istého roku uložené na čestné miesto k jeho spolubojovníkom – na partizánsky cintorín, ktorý dodnes existuje neďaleko chaty Zverovka v Roháčoch. Napokon sa mu teda predsa len podarilo dostať sa do zeme, ktorú mal tak veľmi rád a o krajšiu budúcnosť ktorej aj nemalou mierou zaslúžil.
