Článok pokračuje pod video reklamou
jeho veku absolútne vzdialené a neznáme. Nestretávame sa momentálne veľmi často, pretože ja som ako vysokoškoláčka všade inde, len nie doma. Ale raz som tak „neohlásene“ vystúpila na hruštínskej zastávke. Veď aj domov treba niekedy zavítať. Bola už takmer tma, keď som zastala na zastávke. Ešte som si ani ruksak nedala na plece, keď som zbadala vnútri sedieť známu postavu. Zasekla som sa... Aj osoba v prítmí stuhla. Rýchlosťou blesku som vtrhla dnu, či sa mi to nesníva. Ale nie! Rifle s rozkrokom až pod kolenami, „hip-hoperska“ mikina, šiltovka a v ruke frajersky... cigareta! Skoro som odpadla. Lučo sa strhol a cigu zľahka pustil na zem.
„To čo má znamenať?!!“ zrevala som ako zmyslov zbavená. „Čo?“ spýtal sa nezainteresovane. To ma dopálilo ešte viac. „Ale ťahaj domov!“ Ešte stále som kričala. Nejako som sa nevedela ovládnuť. Bolo to pre mňa niečo celkom nové. Lukáša som brala ako svojho súrodenca, ktorý mal u mňa večne výhody, ako decko. A ja ho teraz vidím s cigaretou v „paprči“. (Ešte teraz cítim v sebe zlosť.) Lučo sa najprv snažil namietať, že on nikam nejde, ale pod vyhrážkou, že všetko poviem rodičom, sa napokon vzdal. Obrovský ruksak som mu hodila na chrbát a šli sme. Cestou za ním vykrikovali jeho kamaráti niečo v zmysle: „Nezabudni, že tá tvoja pichačka ťa o deviatej čaká pri škole!“ alebo „Zajtra na ten výlet dones nejaké love, kúpime si slivku!“ či „Povedal si, že ju zajtra „vydreš“, tak som zvedavý, či to tak aj bude!“. Radšej som sa za hlasmi ani neobzerala. Len v ústach som mala veľký prievan, čo boli tak dokorán otvorené...
Po klasickom zvítaní sa doma som zašla za bratom do izby. Sedel so slúchadlami na ušiach, z ktorých mu neznesiteľne revala hudba. Zložila som mu ich a začala sa vyzvedať ako sa má a tak. Hovorili sme spolu asi hodinu. Za ten čas som sa dozvedela, že si našiel dievča, sem-tam si s chalanmi kúpia škatuľku cigariet, na výlet nejaké to víno. Poviem vám, že brata som si nespoznávala. Snažila som sa mu dohovoriť, ale chalan v počiatočných štádiách puberty ma ani nevnímal. Ani mňa, ani mamu, ani otca. Nikoho. Má svoj svet a v ňom je spokojný, len keby tých peňazí bolo viac.
Akým spôsobom takto dopadol? V tomto prípade sa vina na rodičov hádzať nemôže. Viem totiž, že sa ho snažili udržať. Keď nie otec, mama sa mu venovala stále. Chlapec sa ale dostal do divnej partie, ktorá mu je prednejšia. Keď sa povie, že majú „stretko“ o 8, tak Lukáš spraví možné aj nemožné len aby tam bol. Aj z domu ujde!! Je mi ľúto, že sa takto „zbesnel“, ale ostáva mi už len dúfať, že ho to skôr či neskôr prejde. Koniec koncov je to stále len (teraz už 14-ročné) decko.
