umor. Kniha prináša sedem epizodických príbehov z prvého dôchodcovského roku ženy, ktorá si nepripustila duševné starnutie (autorka nepíše o sebe). Začítajte sa do románu Môj šupák Karol.
Pár rokov ste už na dôchodku, ale zjavne neodpočívate. Napísali ste svoj prvý román, stále prekladáte... Vždy ste bol taký aktívny typ?
Aktívny určite. A napísala som vlastne svoj druhý román; ten prvý, napísaný iba o málo skôr, čaká, či mu tento otvorí dvere do duše slovenských čitateľov. Na súvislé písanie som doteraz nemala dostatok času. Napísať román som si mohla dovoliť naozaj až na dôchodku.
Napriek tomu, že ste sa profesionálne venovali a venujete najmä populárno-náučnej literatúre, priznávate, že k beletrii ste vždy mali a máte veľmi blízko. Ktorí autori a diela vás najviac oslovili?
Kedysi som mala ambíciu poznať všetko, čo vychádza, samozrejme, nikdy sa mi to nepodarilo. Časom som sa vyhranila a začala som uprednostňovať knihy esejistického charakteru a menej zaťažené dejom, také, čo majú v popredí morálny aspekt ľudského konania a vypovedajú o pohnútkach ľudských činov. Mojimi obľúbenými autormi sa stali napríklad Maurois, Styron, Andrzejewski... Odmlada som zbožňovala napríklad Čapka. Zo slovenských ma najviac oslovoval Rudolf Sloboda. V súčasnosti ma napríklad teší prehrýzať sa esejistickými knihami C. S. Lewisa. Najmä Rady skúseného diabla, kniha o argumentmi obojstranne podopieranom zápase dobra a zla v človeku samom, ktorá vznikla pred vyše šesťdesiatimi rokmi, akoby mi hovorila z duše.
Poďme k vašej knihe Môj šupák Karol. Komu je román určený?
Hlavnými postavami príbehu sú síce ľudia, ktorí sú – ako sa u nás zvykne hovorievať – na zaslúženom odpočinku (jeden z nich vlastne iba na jeho prahu), ale mojím cieľom bolo osloviť aj iné čitateľské kategórie. Nechcem prirovnávať (ani si nemyslím, že som až taká dobrá), ale nedá mi – Svěrákov film Vratné lahve je o ľuďoch, ktorí dovŕšili istú vekovú hranicu, ale oslovil široké spektrum divákov, lebo bol urobený tak presvedčivo... S humorom a zároveň s kritickým, no láskavým pohľadom na ľudí, ktorí sa zrazu ocitli doma a nemusia ísť každý deň do práce... (Ale čo všetko zasa môžu!) Či sa mi to podarilo, nechávam na posúdenie čitateľom. Len ma, preboha, neobviňujte z plagiátorstva, mala som to hotové už v apríli, o filme som sa dozvedela až v septembri, keď prišiel do kín. No moji hrdinovia sú tiež úzko prepojení s ostatnými generačnými i sociálnymi skupinami našej až príliš mnohovrstvovej spoločnosti, neuzatvárajú sa do svojej výlučnosti, odloženosti a spomienok.
Váš príbeh je čisto fiktívny?
Príbeh áno, detaily nie. Ani zovšeobecnenia. Rozhodne nechcem, aby sa v ňom niekto hľadal. Len jedna epizódka je v knihe celkom a priam do bodky realistická; to som si dovolila z rozmaru. Je mimo príbehu, nemá na nič vplyv, nikoho nepoznačí a je skôr smiešna. Zlodej Ján z Tvrdošína, ktorý sa mihne v 6. kapitole, konal presne takto, naozaj je to Ján, naozaj je z Tvrdošína a naozaj presne takto podviedol mňa. A keby som chcela, vedela by som ho identifikovať aj adresnejšie. Nebude ma mrzieť, ak sa v tom spozná, i keď zlosť ma už prešla. A mimochodom: nikde inde už nie je zo mňa samej vôbec nič.
Čo ste mali v úmysle tlmočiť čitateľom týmto príbehom?
Že každý z nás by mal v sebe pestovať schopnosť rozumieť iným a počuť aj to, čo nepovedia, preciťovať ich pohnútky, vžívať sa do ich pocitov, chápať ich konanie, dokonca i vtedy, keď ho neschvaľuje. Pestovať si schopnosť nebyť ľahostajný k ľudskému utrpeniu. Že by sme mali mať silu ponúknuť pomocnú ruku aj tým, ktorí prestali žiť životom slušných ľudí, lebo nemusia byť ešte celkom odpísaní. Že odchodom do dôchodku sa život nekončí, práve naopak, nastáva čas na činnosti, ktorým sa človek z rôznych dôvodov nemohol venovať dovtedy. Že ani v starobe si neslobodno dopustiť spokojnosť so sebou samým. A že ľudská spoločnosť môže harmonicky fungovať len v spolužití generácií.
Správna odpoveď na súťažnú otázku z č. 42 znie: Typické slovenské jedlo NEEXISTUJE. Máme len jedlá typické pre jednotlivé regióny: východ - pirohy, stred – kapusta, halušky, zemiaky, západ – husacina, lokše. Knižnú novinku vydavateľstva Ikar od nás získava Lenka Podbrežná z Dolného Kubína. Výherkyni blahoželáme a knihu posielame poštou.
Ďalšiu knižnú novinku vydavateľstva Ikar môžu získať dvaja z vás. Stačí, ak nám do piatku pošlete správnu odpoveď na otázku: V ktorej kapitole knihy Môj šupák Karol píše autorka Anna Lackovičová o zlodejovi z Tvrdošína?