eho predmetu učiť sa presne názvoslovie a omáčka k tomu. Ak by to mala poctivo urobiť, tak bude končiť o polnoci, ráno si musí privstať, a poobede začínala okolo šiestej. Hovorím: To preháňate. Povedala. Nie, je to pravda. Hovorím: Prečo sa vy, rodičia, nesťažujete? Povie: Na rodičovskom málokto otvorí ústa. Všetci sa boja. Tak môžu študenti, žijeme predsa v demokratickom štáte, hovorím. To sa stalo mojej neteri, povedala pani z autobusu: jazykárka ju prenasledovala kvôli verejnej kritike jej každodenných batohov, ktoré nakladala na plecia študákov; až do maturity ju prenasledovala. Na maturite jej už nemohla ublížiť, dostala jednotku z cudzieho jazyka. Takže: nič nového pod slovenským slnkom. Boli učitelia, ktorí aj bez zložitej teórie o empatii, bez usmernení metodikov, Centier, teoretikov v časopisoch s doktorátmi veľkými aj PhD, Smerníc, ktoré budú zasielať ministerstvá, kým budú ministerstvá a ministri - reformátori, aj nereformátori, vedeli, poznali, uplatňovali vo svojej učiteľskej praxi základný kameň vzťahu (interakcie) učiteľ - žiak, žiak - učiteľ: Žiak nie je objekt, nie je ani predmet, žiak (študent) je živý človek. Jednosmerná cesta jednosmerných (učiteľov) a jednosmeriek (učiteliek) k študentovej duši nevedie. Je tam blokáda, priepasť, zátarasy. Príčina je jednoduchá: Cesta Poznania je dvojsmerná! Sú bifľoši, čo sa naučia mechanicky, na jednotku; nevedia vedomosti uplatniť v analýze a syntéze poznania, ich systém je: byť vyznamenaný, nie Mať Poznanie ako neoddeliteľnú súčasť budúcej Osobnosti. Sú, žiaci, čo sa naučia z jedného dňa na druhý, zodpovedajú dobre, a vyfučí im to z hlavy. Sú žiaci, ktorí sa ťažko, no vytrvalo prebíjajú k trvalým pokladom vedomostí. Tak by sme mohli pokračovať ďalej. A sú študenti (žiaci), čo sa začnú učiť sami od seba, lebo učiteľov prístup k nim je osobný, ľudský, bezprostredný, a - náročný. Bez náročnosti sú to len taľafatky. Hoci Makarenko je dnes nepopulárny a zaznávaný ako takmer všetko, čo prišlo z Východu, mal zásadu a dodržiaval ju: Ak chceš, aby som mal k tebe úctu, musím byť na teba náročný.
Žiadna generácia to nemá ľahučké. Boli aj štátni „jednosmerníci“, ideológovia, určujúci výberovo: čo sa má učiť a čo sa učiť nemá. Falošné politické a filozofické teórie mali obludné následky v každodennej praxi - v učebniciach, v tézach, v sume vedomostí, ktoré sa vyžadovali, v sume skúšok, ktoré sa museli robiť (na vysokých školách musel každý študent absolvovať skúšky z marxistickej filozofie), deklarovaní „uvedomelosti;“ nikoho nezaujímalo, či táto uvedomelosť bola predstieraná, či ozajstná. Dnešný skepticizmus mladej generácie cical mlieko skepsy ich rodičov, ktorí to mali v génoch od starých otcov a starých matiek terajšej mládeže. Ničomu neveriť. Overovať si ako neveriaci Tomáš - hodnotu osobnosti, ktorá odo mňa niečo vyžaduje, hodnotu vedomostí, ktoré mám získať vo vymedzenom čase; hodnotu života dnes; hodnotu výberu možností, ktoré mám dnes. Sú aj ľahostajní. Boli vždy, sú aj dnes. Nič ich nezaujíma. Nič ich nebaví. Cesta ľahšieho odporu je cesta života. Rodičia mi dláždia cestu, nemusím sa snažiť. Snaha je somarina! Dnes si treba užiť! Pozrite sa na starých: neužili si nikdy, dreli ako mulice, dnes čakajú na deň, kedy príde spása - dôchodok. Takú mám budúcnosť? Hovoria o mojom tatkovi, že je podvodník. Nech je! Život je o tom, koľko urveš pre seba, kým si urvať môžeš. Pochybovači a veční kritici hovoria, že kapitál je na prvom mieste človek na poslednom. Ja som v strede, stačí mi to. Nevymenovali sme všetky možnosti ľahostajných. Je to výsledok modernej obludnosti. Jednosmerky (vo výchove) spôsobujú sklamanie z existencie skôr, ako skutočné sklamania prídu.
Žiadne štátne zriadenie (na Slovensku) nevedelo zaplatiť prácu učiteľa. Boli pokusy, boli to márne pokusy. V školách: pridávanie pohyblivých zložiek? Nemusia byť pohyblivé zložky. Hodnotenie učiteľovej práce riaditeľom? Riaditeľ môže byť zaujatý. Nemá čas na podobné „starosti“. Alebo dáva „kritikom“ a tým, ktorí by ho mohli v budúcnosti vymeniť v kresle. Alebo dáva „svojim“. Hodnotenie učiteľovej práce odpracovanými rokmi? Mladíci, čo nechcú byť jednosmerní sa môžu uštvať, kým si ich prácu všimnú. Takže: bez idealizmu skeptického učiteľa, ktorý si navzdory všetkému oblieka ráno čistú košeľu ľudského prístupu k živým - iba tak sa dá nebyť jednosmerkou.
