Článok pokračuje pod video reklamou
oravských mužov – ešte stále pracovitý dôchodca, tešiaci sa z vnúčat. V niečom sa však predsa len od mnohých líši – už 23 rokov nevypil ani kvapku alkoholu.
Ženil sa ako dvadsaťsedemročný a s alkoholom nemal nikdy vážnejšie problémy. Často sa síce stávalo, že ho niekde ponúkli jedným či dvoma pohárikmi, občas zašiel aj s kamarátmi na pivo. No vždy vedel, kedy má prestať. Postupne však začal svoju hranicu strácať. „Mal som asi štyridsať rokov, keď som chodieval vypomáhať na pílu do Oravského Podzámku. Zákazníkom som rozvážal rôzny materiál – cement, obkladačky. Ľudia boli radi, vďačne mi v každom dome uliali, i domov mi z vďaky často fľašku či dajakú drobnú korunku podstrčili. Kamaráti sa už potom len opýtali, či som dačo zarobil a hybaj nás do krčmy. Tak to s mojím pitím začalo,” spomína si dlhoročný abstinent. Tono vo veľkom popíjal „len” päť rokov. Závislosť sprevádzali krátke prestávky, no keď ho chytila chuť, fľašu nepustil celý týždeň. „Bolo to, akoby ma niekto silno ťahal za ruku. Keď to na mňa prišlo, tá neviditeľná sila ma vždy dotiahla až k peniazom, ktoré predo mnou manželka starostlivo schovávala. Presne som vedel, kde ich mám hľadať a veruže som vždy aj našiel,” rozpráva ďalej.
MAL ČUCH NA SKRYTÉ PENIAZE
V čase, keď Tono holdoval alkoholu, akurát stavali rodinný dom. Ako sám spomína, žena si s ním už nevedela poradiť. Vždy našiel všetko, čo schovala a domov veľa korún nepriniesol. Raz sa teda aspoň aké-také úspory snažila ukryť v novostavbe pod petrík, pod ktorým bol malý starý koberček. „Prišiel som do domu rozmýšľajúc, kde ich len mohla schovať. Vtom som nadvihol petrík, pozrel podeň a vidím – hrča peňazí! Zobral som tisícku a v krčme som ju celú prepil,” hovorí, pričom spolu dodávame, že v tom čase bola tisícka neskutočný peniaz. Bývalý alkoholik, dnes zarytý abstinent, si spomenul na množstvo situácií, na ktorých sa síce dnes smeje, vtedy však do smiechu nebolo nikomu z rodiny. „Raz na Štefana, už sme bývali v tomto dome, žena odišla dojiť kravy na družstvo. Jednu izbu v dome sme nemali obývanú, nebola tam ani kľučka na dverách. Tušil som, že vnútri bude „poklad”. Odkrútil som teda kľučku z iných dverí a vošiel do tajomnej izby. Objavil som tam plnú bedňu piva a dve sedemdecové fľaše vodky. Moja radosť bola taká veľká, že kým žena prišla z roboty, ja som obidve fľašky vypil. Ráno sa ma prišla opýtať, či nejdem do roboty. Mal som také stavy, že keď som sa pozrel do zrkadla, nevidel som tam jednu manželku, ale hneď päť navlas rovnakých,” spomína ďalej.
UVEDOMIL SI, ŽE TAKTO TO ĎALEJ NEPÔJDE
Po piatich rokoch si však Tono začal sám uvedomovať, že to, čo robí, nerobí dobre. Ako hovorí, už ho samého začal jeho vzťah k alkoholu hnevať. „Manželka sa na mňa hnevala, dcéry sa za mňa hanbili, musel som s tým teda konečne niečo urobiť. Vtedy mi bývalý richtár poradil, aby som išiel do dolnokubínskej nemocnice za doktorom Jordánom.” Doktora navštívil z vlastnej vôle. Povedal mu o svojom probléme, lieky, ktoré mu predpísal, si však nevybral. Dnes hovorí, že prestať nebolo až také ťažké. Vždy, keď nejakému kamarátovi nalieval pálenku si totiž predstavil, ako mu bolo „po opici” zle. A to ho presvedčilo, že ďalší poldecák už do seba nedá. „Aj keď mi bolo zle a vedel som, že popravím sa jedine s ďalším pohárikom, nedal som si ho. Radšej som sa prechádzal, keď som nemohol spať. Vypiť som nemohol a ani nechcel. Premáhal som sa, ako sa dalo, až sa mi to nakoniec podarilo potlačiť.” Krátko pred naším odchodom sa Anton ešte na chvíľu zamyslel: „Juj, ale som sa natrápil, a tá moja žena!” A nechcela od vás odísť? – reagujeme na poslednú poznámku. „Nie. Viete, my sme nábožensky založená rodina a vtedy ešte rozvody neboli v móde. A keby ma bola opustila, asi by som sa z toho nikdy nedostal,” rozpráva a v jeho hlase počuť vďaku za to, že aj v takomto ťažkom období s ním jeho manželka vydržala.
TREBA OBROVSKÚ DÁVKU SEBAZAPRENIA
Dnes, nech je akákoľvek akcia, Tono nevypije ani jedinú kvapku alkoholu a baviť sa dokáže oveľa lepšie ako tí, ktorí si musia dať aspoň „do nálady”. Vyhľadávajú ho dokonca ženy z dediny, aby dohovoril ich manželom. Tono im však vždy odpovie len jedno: „To nedokážem ovplyvniť ani ja, ani nikto iný. Každý si musí totiž sám uvedomiť, že chce prestať piť a vyzbrojiť sa poriadnou dávkou sebazaprenia.”
