Korunný princ majstrovstiev sveta je zranený

Jagnešáka, ktorý celú situáciu zachraňoval. Ani on však nevystúpil na najvyšší stupienok a neobhájil tak titul z Manchestru. Ľubomírovi sme pri tejto príležitosti položili niekoľko otázok.
Skončili ste dvakrát strieborný. Pravdepodobne ste mali iné ambície?
Mal, ale nedá sa splniť všetko. Ako sa hovorí, „človek mieni, iný mení“. Na ľavačke som, žiaľbohu, prehral na štyri fauly. K víťazstvu som potreboval zdolať Alexandra Bulenkova, avšak v momente, keď som ho mal takmer na podložke, rozhodca mi prisúdil faul za pohnutie lakťa.
V ľavačke bol titul bližšie. Naopak na pravú ruku sa neustále „bijete“ s Arsenom Lilijevom. Vieme, že tento Rus je schopný pre víťazstvo urobiť všeličo. Na majstrovstvách Európy poslal na váženie za seba iného a pre Rusov to bola veľká blamáž. Nebol tento raz nabudený až príliš?
Áno, určite sa na mňa chystal, ale nepovedal by som, že práve v ňom bol ten háčik. V treťom zápase s jedným Rumunom som sa nepríjemne zranil. Na pokyn „ready“ odštartoval, načo som nebol pripravený. Mal som voľnú ruku, čoho následkom bolo opätovné zranenie toho istého miesta, ktoré som mal postihnuté donedávna. Problém s rukou sa prejavil hneď v ďalšom dueli proti jednému z Kazachov. Takisto som zápas prehral. Neostalo mi nič iné, len sa zmobilizovať. Odvtedy som až do finále nepoznal prehru, dokonca som ju vrátil aj spomínanému Kazachovi. Pred finálovými zápasmi som mal problém poriadne hýbať prstami.
Napriek všetkému hodnotíte svoje vystúpenie ako úspešné, alebo v ňom vidíte určité rezervy?
Rezervy v mojom vystúpení rozhodne badám. Na tento šampionát som sa podľa môjho názoru nepripravoval stopercentne. Veľa energie som investoval do školy a iných, pre mňa dôležitých záležitostí. Stávalo sa mi, že som išiel na tréning a mysľou som bol úplne inde. Silová príprava síce bola dobrá, zato štandartné armwrestlingové tréningy už nie. Ak to zhrniem, v porovnaní s minulosťou to nebolo z mojej strany až také cieľavedomé.
Čo hovoril na váš výkon váš potenciálny švagor Ruslan Babayev? Ten zvíťazil vo svojej kategórii, pričom porazil aj nášho Jána Germanusa.
Akonáhle videl, že som sa zranil, vedel, že to nie je dobré. To máte ako keby ste išli z defektom na automobilové preteky.
Váš názor na výkon Petra Kasana?
Peter podal veľmi pekný výkon. Stretli sme sa v súboji na ľavú ruku. Celkovo bolo v kategórii cez 40 pretekárov. Náš vzájomný zápas rozhodoval o tom, kto bude bojovať o popredné priečky. Peter ma tak trochu pustil. Ak by som to urobil ja, Peter by prišiel domov s medailou. Naozaj podával veľmi pekné výkony.
Z Oravcov sa v Bulharsku predstavili aj juniori Lukáš Majkut a Zuzana Fernézová. Donedávna ste aj vy boli junior. Rastú nám na Orave ďalší špičkoví pretekári?
Osobne som na ich súťažiach nebol. Zuzana mala k medaili naozaj blízko. Nakoniec skončila na piatom a šiestom mieste. Veľmi sa trápila s jednou Ruskou, ktorú už mala doslova „na lopate“. Nakoniec jej však podľahla. Viem, že niektoré zápasy prehrala na nezmyselné fauly. Na medailu podľa mňa mala. Lukáš bol dvakrát ôsmy. V jeho kategórii je naozaj silná konkurencia.
Budúcoročné majstrovstvá sveta budú v kanadskom Vancouveri a majstrovstvá Európy v nórskom Oslo. Zmeníte niečo v príprave, keďže vám do nej čoraz viac zasahujú iné vplyvy, ako napríklad škola?
Určite to je o lepšom plánovaní času. Nič to však nemení na tom, že chcem siahnuť po najvyšších priečkach. Mojim prvoradým cieľom je doliečenie zranenia. Potom sa uvidí. Ak by som zranenie nedoliečil, vykročím doslova na „slepú cestu“. Pred majstrovstvami sveta som niečo ohľadom zranenia tušil. Ťahalo sa to už dlhšie. Na tréningoch som v niektorých polohách pociťoval bolesť. Na šampionáte to jednoducho „prasklo“.
Ako sa vášmu počínaniu prizerala priateľka Snežana?
V prvom rade bola spokojná sama so sebou. Získala bronzovú medailu.