netušil, že bude o niekoľko rokov robiť to isté. No človek mieni, a osud mení...
Dnes dvadsaťsedemročný muž z Námestova, momentálne žijúci v Tvrdošíne, vždy cítil, že sa chce uberať iným smerom. Aj on, tak ako mnohí mladí ľudia, začínal na rôznych stavbách, chodil po brigádach. Práca s pevným pracovným časom, kde okolo vás večne chodí vedúci a pozoruje, ako pracujete, nebola pre neho. Začal teda skúšať šťastie napodobňovaním sôch. Sám tvrdí, že ho k tomu viedla vidina slobody. Vždy pri pohľade do centra miest cítil, že práve tam je život. V začatí jeho netradičnej kariéry mal však prsty aj jeden jeho známy. „Robil s tým už dávnejšie a všimol si, že viem veľmi dobre používať mimiku. Vtedy mi povedal, že by som mal skúsiť prácu na ulici,” začal rozprávať Michal. Hoci predtým nikdy nevidel naživo žiadneho „umelca z ulice”, zbalil si potrebné veci a vyrazil do Viedne. V hlavnom meste Rakúska vystupoval prvýkrát. Tam sa však dlho nezdržal a vyrazil do Salzburgu, kde v umeleckom predvádzaní pokračoval ďalej. „Po celý čas, čo som bol za hranicami, som robil maximum. Sledoval som konkurenciu, reakcie ľudí, na ulici som bol od rána do večera,” rozpráva ďalej. Michal pri otázke, čo mu „sochárčenie“ dalo a čo zobralo, ani na chvíľu nezaváha. „Nezobralo mi určite nič. Dalo mi však veľa. Je to ťažká práca a mnoho ľudí by sa na niečo takéto nikdy neodhodlalo. Ja som však pri tom pocítil akýsi vnútorný pokoj.” Sôch sa však na zahraničných uliciach začalo stretávať čoraz viac. Pribúdali ďalší a ďalší. Michal teda na sebe začal pracovať.
UMENIE MU PREDAL PRAVÝ MAESTRO
Vtedy sa zoznámil s profesionálnym artistom, ktorý sa venuje výlučne komédii. Podľa Michalových slov, zbadal, že v mladom Slovákovi je viac, ako ukazuje. Vedel síce perfektne používať mimiku, no chýbala mu technika. Začal ho teda učiť, ako k nej dospieť. Michal sa vyvíjal a zlepšoval. Postupne sa stretával s ďalšími výbornými artistami. Práve v tom čase sa stretol aj s jedným marionetistom. „Zasvätil ma do tohto umenia, aj keď to predtým ešte nikdy neurobil,” spomína Michal na svojho „učiteľa”. Spolu vytvorili marionetky, ktoré má až dodnes. Rok len premýšľali, ako ich vlastne stvoria. Až potom prišla na rad samotná konštrukcia. O tom, že by sa ich mal zbaviť, nemôže byť teda ani reč. Veď bábky, ktorým vyletujú oči a vyplazujú jazyk, sa často nevidia.
Marionetistov je vo svete veľa, no každý má iný spôsob predvádzania. Niektorí umelci si pripravia hodinový program a pokiaľ chce divák vidieť aj záver, musí si naň počkať. Michal však k tomu pristupuje inak: „Ľudia sa môžu pozerať päť minút, alebo pol hodiny. Nemám niekoľkohodinový program pripravený niekoľko dní dopredu. Vždy sa snažím improvizovať podľa prichádzajúcich osôb a podľa situácie, ktorá vládne v danom momente.”
JE AJ SÚČASŤOU HUDOBNEJ KAPELY
Michal má dnes dve marionetky, jednu dokonca dopĺňa klavír. Postupne by ich chcel mať viac, no nie je to zase až také jednoduché. Mohol by síce zájsť do niektorého divadla a kúpiť si hneď niekoľko marionetiek. Tie sú však podľa neho obyčajné. Michal má úplne netradičné a originálne. „Ohúril som s nimi aj niektorých profesionálnych marionetistov, ktorí sa tomuto venujú oveľa dlhšie ako ja. Veľký úspech som mal dokonca aj na festivale v talianskom Sorrivoli, kde sa stretli marionetisti a bábkari z celej Európy,” rozpráva mladý umelec. Podľa neho je každá marionetka špecifická. „Nedokáže s ňou narábať hocikto. S každou bábkou treba dlho cvičiť a pomaly s ňou splývať. Je pravda, že všetko sa dá naučiť, ale hlavne treba vedieť vdýchnuť marionetke život,” vysvetľuje princíp umenia.
S malými bábkami sa mu podarilo navštíviť Nemecko, Francúzsko, Švajčiarsko, Poľsko a Taliansko. Spoznal mnoho ľudí, keď sa teda vyberie na cestu, nemá problém s ubytovaním. Michal vyráža do sveta prevažne len v lete a na jar či jeseň, keď je pekné počasie. V zime sa venuje hlavne kontaktovaniu usporiadateľov rôznych festivalov. Jeho prvoradou záľubou je však jednoznačne hudobné, tvrdošínsko-námestovské zoskupenie Emor, v ktorom sa stará o svetelnú produkciu.
