obrovskou atrakciou. Odvtedy sa medzi múrmi dominanty Oravy nákrútilo množstvo ďalších filmov...
Priznajme si, že niekedy to neboli len architektúra hradu či prekrásna scenéria okolitej prírody, čo sem filmárov lákalo. Často išlo hlavne o peniaze, tie rozhodli, že natáčať sa bude práve na Orave. Slovensko bolo pre filmárov lacné. Škoda, že dolár „išiel dole“ a s ním sa zo Slovenska odsťahovali i zahraničné filmové štáby - na Maltu, do Rumunska, Bulharska, Číny...
No Oravci majú skutočne na čo spomínať. Prevažná väčšina z nás pozná rozprávku Kráľ Drozdia brada s Lukášom Vaculíkom, nakrúcanú na Oravskom hrade. Dlhé roky návštevníci tejto pamätihodnosti hľadali na hrade „oko“ z filmu Adam Šangala. Priestory hradu, pozmenené rukami dekoratérov a aranžérov, sú kamerou zachytené v mnohých rozprávkach, filmoch alebo len v ich častiach. Ale to povestné vrece s filmovačkami sa na Oravskom hrade roztrhlo v 90. rokoch minulého storočia.
STÁLI ZMRZNUTÍ V DAŽDI
V čerstvej pamäti má väčšina ľudí skvelé spomienky na koprodukčný historicko-romanticko-dobrodružný rodinný film Sokoliar Tomáš. Hlavnú úlohu si v ňom zahral 14-ročný Braňo Holíček. Hviezdne obsadenie dopĺňali Juraj Kukura a Marta Sládečková. Početný komparz tvorili deti a dospelí prevažne z Oravského Podzámku a z blízkeho okolia. Najkrajšie na tom je, že na obrazovke sú i dnes stále rovnakí, ako vtedy - nezostarli ani o minútu. Z podzámockých detí sú však dnes už dospelí, z dospelých starší a starí, najstarší už nemusia byť medzi nami. No vo svete filmu pre nich čas zastal. Len títo komparzisti vedia, koľko času strávili čakaním na “placi” na vhodný záber. A potom, čakajúc s nádejou na film a svoj amatérsky herecký výkon, sa v zostrihanom zábere sotva mihli. Pokojná atmosféra pri natáčaní Sokoliara Tomáša pod režisérskou taktovkou Václava Vorlíčka a kameramana Emila Siroteka nebola vždy samozrejmosťou. Podobne to bolo i s počasím, ktoré vedelo komparzu pripraviť veľmi nepríjemné zážitky. A nie až tak radostne si komparzisti spomínajú na natáčanie rozprávky Kráľ Drozdia brada. Celé hodiny stáli v daždi a chladnom počasí, oblečení v kostýmoch na horúce leto. Mnohí by boli už aj zutekali, ale podpísaný honorár nebol taký vysoký a lukratívny ako sankcie za nedodržanie zmluvy pri natáčaní. Pohľad na herecké hviezdy zabalené do deky, nad ktorými vždy niekto držal dáždnik, dal veru zmoknutým dedinčanom zabrať.
Množstvo spomienok majú i pracovníci Oravského múzea, ktorí sa pravidelne podieľali na zabezpečovaní filmovania.
KUKURA MAL HVIEZDNE MANIERE
Dušan Karaska, dnes zoológ Oravského múzea a jeho exriaditeľ si na filmárov spomína takto:
„Oravský hrad preslávili za hranicami Slovenska viaceré pekné filmy, ktoré sa v ňom nakrúcali. V rokoch 1992 - 2003 som pracoval ako riaditeľ Oravského múzea P. O. Hviezdoslava. Vtedy sa na Oravskom hrade, ktorý múzeum spravuje, nakrúcalo viacero filmov. Z tých známejších možno spomenúť filmy Sokoliar Tomáš, Dračie srdce II, Princezná a bedár, Cisárov kuriér (Michail Strogov) alebo kratšie televízne scény, napríklad West extra dávka.
Ako každá vec, aj nakrúcanie na Oravskom hrade malo svoje pozitíva i negatíva. Pozitívom boli finančné prostriedky za nájomné a reklama Oravského hradu a múzea. Negatívom bolo obmedzenie návštevníkov, najmä ak sa nakrúcalo v lete, a tiež isté ohrozenie majetku múzea. Preto bolo treba prípravu, realizáciu i ukončenie nakrúcania podrobne sledovať a na akciu sa dôkladne pripraviť. Už pri vstupných rokovaniach sme zo strany múzea museli stanoviť limitujúce faktory, ktoré firma zabezpečujúca nakrúcanie nemohla prekročiť. Nakrúcanie bolo akceptované len v prípadoch, keď nebol ohrozený majetok múzea. Základom bola nájomná zmluva, v ktorej boli jednoznačne stanovené všetky podmienky, umožňujúce producentovi nakrúcanie. Nájomné sa platilo vopred a producent musel vopred zaplatiť aj zálohu, slúžiacu múzeu na prípadnú likvidáciu zariadenia na nakrúcanie, ak by ho producent nezlikvidoval dostatočne kvalitne a načas. Keďže sa porušenia zmluvy nevyskytli, múzeum tieto peniaze producentovi vrátilo.
Múzeum vyčlenilo zamestnancov na monitorovanie situácie počas nakrúcania, aby nedošlo k poškodeniu majetku múzea, alebo k ohrozeniu zdravia a majetku návštevníkov Oravského hradu. Títo usmerňovali zamestnancov filmového producenta. Počas nakrúcania bol zabezpečovaný aj stály požiarny dozor, robili ho členovia Dobrovoľného hasičského zboru v Oravskom Podzámku. Rovnako bola zabezpečovaná aj stála zdravotná služba.”
Podľa slov Dušana Karasku boli skúsenosti s filmármi rôzne. Väčšinou však boli vzťahy korektné a až na menšie výnimky nedochádzalo k porušeniam zmluvných podmienok. Tie výnimky predstavovali najmä posuny v termínoch nakrúcania. Zvyčajne sa oproti plánu nakrúcanie o pár dní predĺžilo. V takých situáciách sa realizovali doplnky k zmluvám, kde boli tieto veci zohľadnené.
Zaujímavé bolo sledovať, ako si filmové štáby zachovávali svoju národnú kuchyňu. K tomu si zabezpečovali vlastných kuchárov a aj v cudzom štáte sa držali vlastných stravovacích návykov. Nemenej zaujímavé bolo sledovanie rôznych významných postáv. Napríklad známy český režisér Václav Vorlíček, preslávený seriálom Arabela, bol pri nakrúcaní Sokoliara Tomáša pokojný, na hony vzdialený obvyklým režisérskym nervákom. Zvláštnou kapitolou boli herci a ich maniere. Napríklad slovenský herec Juraj Kukura si na na nakrúcanie filmu rezervoval extra stoličku - aby mu na ňu nikto nesadal, bolo na nej jeho meno.
TERORISTI UROBILI ŠKRT
Udalosti z 11. septembra 2001 v New Yorku neovplyvnili len svetovú ekonomiku, ale aj plánované nakrúcanie dvoch amerických filmov na Oravskom hrade - horor a reality show. Filmový producent nakrúcanie odriekol so zdôvodnením, že sa mu nepodarilo zohnať všetky potrebné financie (v tom čase v prepočte miliardu slovenských korún. Zostáva len dúfať, že ich zoženie a na Oravský hrad predsa len nakrúcať príde.
Dlhoročná pracovníčka Iveta Floreková, historička OM mala často „ťažké srdce“ na tých filmárov či hercov, ktorí si zbierkové predmety mýlili s rekvizitami a samotný hrad s kulisami či natáčacím štúdiom. Dnes si na toto obdobie spomína takto: “Počas svojej práce v Oravskom múzeu som mala možnosť vidieť niekoľko natáčaní filmov a rozprávok - Dračie srdce II, Rozprávka rozprávok, Matúš, Sokoliar Tomáš. Je zaujímavé sledovať prácu filmového štábu už od výberu priestorov, vhodných na filmovanie, cez stavbu kulís, samotné natáčanie a potom i odchod filmárov. Nie vždy je to však príjemné, pretože každý filmový štáb nechá za sebou priestor natáčania v inom stave. Jedni všetko vrátia do pôvodného stavu a druhí odídu a musí po nich nastúpiť „upratovacia čata” múzea. My ako pracovníci múzea pri natáčaní vykonávame predovšetkým odborný i technický dozor. Málokedy filmári chápu, že natáčanie sa realizuje v historických priestoroch a teda to, čo sa nachádza v miestnostiach, nie sú obyčajné kulisy a rekvizity, ale predmety historickej hodnoty. Stojí nás to veľa úsilia stále ich upozorňovať, informovať a žiadať o pozorné a opatrné zachádzanie s predmetmi a nábytkom. Len málokedy, keď sa natáča film v našich priestoroch, je možné ich úplne pre verejnosť uzavrieť. V tom prípade musíme o uzatvorení hradu v dostatočnom predstihu informovať verejnosť cez médiá, a nie je to dobré ani z finančných dôvodov. Nie je to však dobré ani pre návštevníkov, ktorí prichádzajú zo zahraničia, aby videli kamennú nádheru Oravského hradu. Organizovať zvedavých turistov, ktorí filmovanie berú ako skvelé spestrenie návštevy, je niekedy zúfalé. Všetci chcú vidieť hercov v akcii a tak dostať ich do alebo z hradu je pre lektorov i pracovníkov múzea niekedy skutočne ťažké.
Ale tiež máme i možnosť osobne spoznať hercov, naživo, v reáli pri práci. Niektorí sú príjemní, dokonca skromní a milí, a niektorí maximálne dôležití.“
FILM JE REKLAMOU
Elenu Beňušovú ako pracovníčku a etnografku Oravského múzea netreba Oravcom predstavovať. Ňou spravované vzácne etnografické zbierky lákali aj pozornosť filmárov. No z ich pohľadu to boli len obyčajné lyžky, kroje, vozy... Ona vie, že je to naše dedičstvo, ktoré treba uchovať pre ďalšie generácie a ktoré sa vytráca. Na nekonečné filmovačky trvajúce do noci a požiadavky štábov si dnes spomína s nadhľadom: “Propagácia múzea má najrôznejšie formy a spôsoby. K jedným z najúčinnejších patrí zviditeľňovanie prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov. Veľmi efektívny je určite film, s ktorým sa diváci stretávajú v kinách, ale častejšie v televízii. A ak je film úspešný, o to má k divákom bližšie. Chcem hovoriť o tých filmoch, ktoré sa nakrúcajú mimo filmového štúdia a využívajú realistické prostredie a priestor, vychádzajúce zo spracovaného scenára. Forma propagácie cestou filmu má nesporne veľké možnosti. Oslovuje nielen divákov rôznych vekových kategórií, ale aj v rôznych krajinách sveta. Ako dlhoročná pracovníčka múzea môžem potvrdiť, že filmy, ktoré sa na hrade natáčali, vždy utkveli divákom v pamäti. Vďaka nim prišli mnohí ľudia osobne navštíviť miesta, kde sa dej filmu odohrával, alebo spoznať Oravský hrad aj z inej stránky. Takmer v každej skupine sa nájdu jednotlivci i skupiny, ktorí si spomenú na niektorý z filmov a nezabudnú sa spýtať, kde sa točila tá-ktorá scéna. Film je teda aj pre nás jedným z významných reklamných prostriedkov, ktorý osloví širokú verejnosť a určite sa podpíše pod zvýšenú návštevnosť.
A moje skúsenosti s filmovaním? Nemožno vždy hovoriť v seperlatívoch, lebo práca s ľuďmi a ich prístup k vystaveným exponátom či k samotnému Oravskému hradu nie vždy korešpondovali s dohodnutými podmienkami - štáby aj komparzisti porušovali zákaz fajčenia v objektoch hradu, nedodržiavali odstup od exponátov, čiastočne s nimi manipulovali, zapožičané predmety niekedy považovali za svoje rekvizity a tak k nim aj pristupovali, niektoré filmové “hviezdičky”, narozdiel od ozajstných hviezd, boli po upozornení arogantné a podobne No nie všetky filmovačky boli problémové. Väčšina z nich sa prispôsobila zmluvným podmienkam a uchovali sme si na nich aj pekné a príjemné spomienky. Medzi takých patrili herci – osobnosti, ako napríklad Janko Króner alebo Igor Čilík.”
JESŤ SA MUSÍ
Toto sú spomienky, ktoré sa v žiadnom filme nezobrazia. Na plátne alebo obrazovke určite nenájdete ani to ako, kde a kedy sa všetci členovia štábu a herci stravujú. Práve to je parketa cateringu - alebo Mariánovej kuchyne na kolesách. Takmer pred 15 rokmi pri natáčaní Dračieho srdca oslovili Mariána Baňasa z Dolného Kubína filmári, aby s Chorvátmi spolupracoval na cateringu. Keďže jesť sa musí vždy a všade, a išlo o stravovanie netradičné, samozrejme, súhlasil. Nemal skúsenosti, len schopných ľudí a chuť pustiť sa do toho. Vedel, že bude robiť len pomocný personál, napriek tomu to prijal a tým, možno i nevedomky, vstúpil do sveta filmu. Pohybuje sa v ňom dodnes. A za množstvo filmárskych zážitkov vďačí i filmovačkám na Oravskom hrade. Veď tam to všetko začalo...
Autor: af
