Čo je to teoretický to by som vedel, lebo náš starosta toto slovo miluje. Hovorieva: Keď sa na to pozrieme z teoretického hľadiska, tak prídeme na to, že to neobstojí, ale inak to ešte obstojí.... Alebo hovorieva: Tvoja teória je na riť Paľovu, urobíme to inakšie. Čo je to praktický, to by som vedel, lebo moja milovaná žena Hana mi každý deň pripomína: Ty si taký nepraktický človek, že po tebe už je len Edo Endek a po ňom nik. Edo Endek je taký dôchodca, čo sa zajakal a pásol kedysi dávno na holi jalovice. Čo je to podpásová metóda, som sa spýtal pána riaditeľa našej štvortriedky, aby mi to bližšie vysvetlil. Pozrel sa na mňa akoby som bol jeho žiak a povedal: Strýko Pauko, vy čítate erotickú literatúru? Pomlčal trochu, to on vie, lebo vedie našich ochotníkov, čo raz do roka nacvičia jednu divadelnú hru a keď ma dávnejšie chcel obsadiť do akejsi hry, tak sme robili čítacie skúšky a on nám vysvetľoval čo je to dramatická pauza. Takže urobil dramatickú pauzu a povedal: Vy, vo vašom veku sa zaujímate o také veci? Cítil som, že sa na mňa od zadku kuká a krúti veľkou hlavou ako neverec. On všetko vie, preto má veľkú hlavu.
Nuž som šiel do obecnej knižnice. Vedie ho učiteľka na dôchodku, pani Zamachajová. Vravím : Chcel by som, pani vedúca, dačo vedieť o „podpásových metódach“. Kukala do katalógu dlho, potom povedala. Takú literatúru nemáme. Vravím: Ani erotickú nemáte? Tá milá osoba, čo učila moje deti aj mojich vnukov, zložila si okuliare a zadívala sa sivými očami na mňa. Po dramatickej pauze povedala: Vo vašom veku by ste mohli čítať náboženskú literatúru, strýko. O posledných veciach človeka, o posmrtnom živote, o spáse duše, o pokojnom odchode z tohoto sveta a nie... nemravnosti. Porúčal som sa s pozdravom: Zbohom. Ale pomyslel som si: Keby na teba neznámy človek kuknul, stratil by natrvalo záujem o erotiku...
Nedalo mi to. Chodí k nám taká celkom pekná novinárka z okresných novín. Povedali by ste: taká štíhlonôžka; ale nie, čítal som jej články, vie to, potvora, aj prísť na koreň veci, aj napísať to tak, že si každý dačo v tom nájde. Do našej dediny chodieva rada, lebo v obchode má kamarátku, čo jej vždy zoženie dajaký poľský, či inakší tovar. Vravím tej novinárke: Prečo vy vo vašich novinách nepíšete o žeravých problémoch týchto dní? Ona mi na to: Myslíte o kanalizácii a vodárenskej spoločnosti? Ale kdeže, vravím, o tom, čo vysoký vládny činiteľ nedávno o novinároch vravel. Aha, povedala novinárka, už viem: O diaľniciach na juhu? Ale nie!, vravím, veď bolo toho plné médiá! A ona, dievka dobre vychovaná, mi takto povie: Čo sa vy, vo vašom veku, o také veci staráte? Médiá sú plné všeličoho každý deň. Vy by ste sa mali zaujímať, koľko dnes stojí truhla, koľko by ste mali našetriť na pohreb, koľko stojí vykopanie jamy a podobne. Úplne som zmrzol od takého prejavu. Zosmutnel som ako opustený jazvečík uviazaný pri obchode. No ona hneď nato: Ja som to vážne nemyslela, ujko. Veď vy na svoj vek vyzeráte skvele! a bozkala ma na líce, potvora jedna... Voňala materinou dúškou, levanduľou, mätou, slnkom, čo hrialo ako v lete, hoci bola jeseň... Skoro ma omámila. Skoro som sa za ňou pustil dolu dedinou, hoci ma v krčme kamaráti čakali pri poobedňajšom pive...
Dali sme si po jednom pive. Na viac nemáme. Šli sme korporatívne na ihrisko. Naše obecné mužstvo z telovýchovnej jednoty trénovalo; mali oproti sebe akési mužstvo poskladané zo žiakov a študentov, čo chodia do stredných škôl a na vysoké školy. Naši prehrali 8:0. Ich kapitán Mišo Strakáč od jedu kopol už v závere zápasu... no, veď viete kam, jedného študáka tak, že ho zohlo vo dva konce. Zvíjal sa po zemi a kričal: Prečo používate podpásové metódy?! Teraz už viem: Vysoký vládny činiteľ v televízii verejne všetkých, čo robia v novinách a v televízii a v rozhlase... kopol na najcitlivejšie miesta. Aj ženy - novinárky - tam kopol. Tak mi to vychádza...
