svet sedem detí, najstaršie však zomrelo, keď malo pol roka. Dnes je ich potomstvo početnejšie o 21 vnúčat a 8 pravnúčat.
„Diamantoví“ manželia sa zosobášili 13. septembra 1947. V rabčianskom kostole ich oddal kaplán František Ircha. Na ten deň si dobre pamätajú. Ešte predtým však museli požiadať o dišpenz, pretože boli vzdialenejší príbuzní. „Môj otec a jeho mama boli bratranec a sesternica,“ prezradila nám Terézia. Jej manžela Jána sme sa spýtali, ako si nevestu nahovoril. „Spýtala sa ma, či sa nejdem ženiť,“ zažartoval. „To nie, tak to nebolo,“ so smiechom mu oponovala Terézia. „Tak nejako to doniesol čas,“ vysvetlila jednoducho okolnosti vzniku ich manželstva.
Osobitný recept na taký dlhý život vo dvojici nemajú. Ale potmehúdsky Ján predsa len niečo odporúča: „Občas si vypiť po štamperlíčku.“ Jeho manželka ho už vážnejšie dopĺňa: „Keď sa aj niekedy zamračí a zahrmí, zasa sa vyjasní a zasa sa žije ďalej. Človek s tým do manželstva šiel. Nie tak, že iba na chvíľku.“ „Ešte sme sa zatiaľ nepobili,“ znova otáča rozhovor na humornejšiu nôtu Ján. Ale hádky pripúšťa: „To sa občas pritrafí.“
Prežili toho skutočne veľa – dobré aj zlé: prvú Československú republiku, Slovenský štát počas druhej svetovej vojny, komunistické Československo i pomaly sa rozvíjajúcu demokratickú súčasnosť. V súvislosti s ponosami mnohých mladších ľudí, ako sa dnes ťažko žije, Terézia Kormanová hovorí: „Jój, teraz nie je biedy. Bieda bola kedysi!“
Obaja pracovali až do dôchodku. Terézia rovných 30 rokov ako upratovačka v škole, jej manžel ako skladník - zásobovač v Stavebnom podniku v Námestove a po 60-ke ešte asi štyri roky vo Výkupnom podniku. Aj potom si však ešte našiel prácu výkupcu kovového šrotu v Rabči – hoci len slabo platenú. Ešte i teraz mu dáva chuť do života hlavne práca. Chová totiž kravu. „Sám kosí trávu, vozí ju na fúriku, zhadzuje zo šopy seno, sám podojí – ja už iba vypijem mlieko,“ vykresľuje s úsmevom činnosť manžela Terézia. Ján Korman pre úplnosť dodáva, že so sušením a vozením sena im pomáhajú deti a vnúčatá.
Pri príležitosti diamantovej svadby pozvali manželov Kormanovcov na obecný úrad, kde im zablahoželali starosta obce Dušan Ratica a matrikárka Ľudmila Iskierková. Počas slávnostného aktu sa Ján a Terézia Kormanovci podpísali do pamätnej knihy obce. O tom, že išlo naozaj o zriedkavú udalosť, hovorí fakt, že naposledy si diamantovú svadbu v obci pripomenuli pred 19 rokmi.
Autor: rj