Článok pokračuje pod video reklamou
ále vitálna a zhovorčivá dnes už osemdesiatnička má veľmi vrelý vzťah k Orave a tak si rada zaspomínala nielen na náš krásny kraj, ale najmä na stretnutia s maliarkou Oravy, národnou umelkyňou Máriou Medveckou.
„Dvanásteho septembra bolo Márie a 11. septembra by bola mala národná umelkyňa Mária Medvecká 93 rokov. Od roku l987 vždy v tento deň pod jej kresbu s venovaním kladiem kytičku živých kvetov. Spomínam na ženu, ktorá má trvalé miesto v mojej pamäti i v srdci. Rovnako ako jej dlhoročná a najmilšia priateľka Vlastička Vaňková z Námestova,“ spomína Elena Suchovská. „Moje prvé stretnutie s Máriou sprostredkovala práve Vlastička. Na to prvé, ale ani na tie ďalšie v jej dome v Medvedzí nikdy nezabudnem. Bolo srdečné, veselé, voňalo atmosférou rodného domova. Ale také boli vlastne moje stretnutia s väčšinou Oravcov. Napríklad s Milkou Pavlákovou v Oravskom Veselom, s Jánom Podstavekom v Oravskej Lesnej, s predstaviteľmi i obyvateľmi Námestova, Rabče, Novote. Vlastne vo všetkých obciach môjho obvodu, v ktorom som desať rokov bola poslankyňou Slovenskej národnej rady. Z Oravy som sa vracala do Bratislavy vždy duševne osviežená, vyzbrojená argumentami, ale aj porozumením, láskavosťou a úprimnosťou. Až vtedy som sa začala na výtvarné dielo Márie Medveckej a jeho korene skutočne dívať a vnímať ho aj v inej rovine. Je to dielo s veľkým D, ktoré vyšlo z poznania ľudu a k ľudu sa stále vracia. Máriu som obdivovala aj v čase, keď ju liečili v Štátnom sanatóriu v Bratislave. Viem, že trpela, no nehovorievali sme o jej chorobe a liečení. Skôr o veselých príhodách v našom živote. O smiešnom správaní sa niektorých poslancov, novinárov. Z vlastnej skúsenosti viem, že smiech patrí k účinným liekom na boľavú dušu i telo.“
Podľa slov Eleny Suchovskej bol profesor Julo Rybák najbližším priateľom Márie Medveckej. Svedčia o tom i jeho autentické Záznamy zo zápisníka z obdobia roku l986 - V dotyku s Máriou Medveckou 86/I, 86/II a 86/III, vydané pri príležitosti jej nedožitých 90. narodenín. V prílohe tohto vydania uverejnil Julo Rybák aj rozhlasové pásmo Náš osud (P. O. Hviezdoslav a Mária Medvecká). Slovenský rozhlas ho odvysielal 2. decembra l986. Julo Rybák vyslovil v ňom tú najväčšiu poctu a úctu k Orave a jej ľudu, z ktorého vzišli i jej velikáni - Hviezdoslav a Medvecká. Obaja prisahali na tú istú vieru tvorcu: Vždy sa usilovať len to do formy verša vliať, čo prejde vrelým srdca citom.
Známe sú výroky Márie Medveckej:
„Všetko, čo som namaľovala, som aj prežila. Obrazy - to je moja výpoveď, moje sebaodhaľovanie...“
„Nazdávam sa, že nadovšetko treba tvoriť s láskou.Umenie a láska sú totiž podľa mňa jediné prostriedky, ktoré máme k dispozícii pri pretváraní tohto sveta.“
Tieto slová sú odkazom maliarky Oravy pre dnešný i zajtrajší deň. Mária Medvecká naďalej žije a sníva svoj sen v objatí rodnej Oravy.
Elena Suchovská svoje spomienky podložila aj kópiami listov, ktoré jej Mária Medvecká napísala zo sanatória v roku l987.
