áve vtedy sa začala odvíjať „profesionálna” dráha zakladateľa Klubu vojenskej histórie Orava Vladimíra Krúpu.
Vladimír Krúpa sa narodil v Nižnej. Najskôr sa histórii venoval len ako záľube, neskôr však prišla na rad aj jej profesionálna stránka. Vyštudoval vojenskú vysokú školu a takmer dvadsať rokov pracoval v Policajnom zbore. Z Nižnej sa presťahoval do Dolného Kubína, a ten je jeho domovom až podnes. Práve tu minulý rok založil skupinu, okolo ktorej sa zoskupujú milovníci histórie a vojenských udalostí. „Minulý rok, po viacerých úvahách s ďalšími nadšencami, sme sa rozhodli založiť Klub vojenskej histórie Orava. Viedlo nás k tomu predovšetkým nadšenie pre vojenskú históriu a vojenskú techniku, ktorú by sme takýmto spôsobom chceli prezentovať širokej verejnosti,” spomína Vladimír na zrod klubu. Ako sám hovorí, „láska” k vojenskej histórii so sebou síce nesie množstvo starostí, sebazaprenia a finančných nárokov, dôležitejšia je však radosť, pobavenie sa a dobrý pocit, ktorý im táto činnosť poskytuje.
PRIBLIŽUJÚ HISTORICKÉ UDALOSTI VEREJNOSTI
Keďže klub je zatiaľ len v začiatkoch, jeho členovia si musia spoločne poradiť so všetkými slasťami, ale aj strasťami, ktoré toto hobby so sebou prináša. No hoci nefungujú dlho, na nedostatok členov a zanietencov sa určite sťažovať nemôžu. „V súčasnosti máme jedenásť stálych členov. Najmladší má štrnásť rokov – je to môj syn Tomáš, a najstarší päťdesiatšesť. Okrem toho sa však stretávame aj s nadšencami, ktorí nie sú našimi členmi, ale majú záujem o vojenskú históriu. S nimi si na stretnutiach vymieňame skúsenosti alebo vojenské historické veci,” približuje zloženie klubu Vladimír. Podľa jeho slov hlavný význam a cieľ tejto zaujímavej skupiny spočíva v združovaní všetkých, ktorí sa zaujímajú o vojenskú históriu z obdobia druhej svetovej vojny. Všetko, čo sa naučia, zistia a naštudujú, si, samozrejme, nechcú nechávať len pre seba. Ide im totiž o to, aby sa mohli podeliť s ostatnými a priblížiť udalosti, ktoré zmenili svet. Spoločne sa však zameriavajú aj na získavanie, sústreďovanie a vyhodnocovanie materiálov o priebehu vojenských operácií z obdobia druhej svetovej vojny. V tomto smere sa sústreďujú hlavne na bojové akcie partizánov, slovenskej, červenej, či nemeckej armády. Dianie však približujú nielen na Orave, ale aj v iných kútoch Slovenska. A ako vlastne takýto klub funguje? „Je to podobné, ako u iných klubov a v iných neziskových organizáciách. Stretávame sa priemerne raz do mesiaca, ak chystáme nejakú akciu, tak častejšie. Na stretnutiach si preberáme historické udalosti a fakty, obnovujeme a rekonštruujeme časti výzbroje a výstroje. Postupne sa pripravujeme na rekonštrukciu vopred dohodnutej udalosti,” vysvetľuje bývalý policajt.
BOHATÝ „ARZENÁL” ZBRANÍ
Klub vojenskej histórie sa môže okrem početného osadenstva pochváliť ešte niečím – vojenským vybavením, ktoré vlastní. Spoločnosť už spomínanému motocyklu značky BMW R 71 robí motocykel ruskej výroby M72, ktorý počas druhej svetovej vojny používala sovietska armáda. „Okrem vozidiel vlastníme 9 druhov úradne znehodnotených zbraní, používaných nemeckou armádou - od karabíny Kar98 až po guľomet MG42. V zbierke však máme aj množstvo ďalších,” predstavuje vojenský „arzenál” klubu Vladimír Krúpa. Ale ako nás upozornil, nejde celkom o zbrane, ale skôr o expanzné prístroje určené práve na takéto účely. „Každá má svoj historický pôvod a pochádza z obdobia 2. svetovej vojny. Sú to znehodnotené nálezy, ktoré boli úradne prestavané na expanzné prístroje,” vysvetľuje.
CHYSTÁ SA NAVERBOVAŤ AJ ZVYŠOK RODINY
Hoci ukážky bojov a rekonštrukcia rôznych období vojny vyzerajú pre nezainteresovaného diváka naozaj hrozivo, podľa Vladimíra sa „vojakom” nemôže nič stať. Dôležité je však dodržiavanie všetkých bezpečnostných predpisov, na ktoré sa v klube prísne dbá. „Vo všetkom je ilúzia a predstavivosť, ako vo filme. Snažíme sa nakonfigurovať veci tak, aby bol dej príbehu z pohľadu diváka čo najrealistickejší, no pritom nezabúdame, že je to stále len hra,” hovorí. Aj pri tejto nebezpečne vyzerajúcej hre však musia mať „herci” istú dávku odvahy. „Najväčšiu odvahu musíme mať na vystúpenie pred mnohopočetným publikom, aj na vžitie sa do úloh postáv, ktoré stvárňujeme. Snažíme sa čo najviac priblížiť históriu, preto študujeme historické materiály, správanie sa vojsk, aby predstavenie najvernejšie odzrkadlilo dobu. Musím priznať, že nie vždy sa to darí, ale postupne sa zlepšujeme,” priznáva „generál”. Fakt, že to, čomu sa Vladimír v súčasnosti venuje, ho baví čoraz viac, dokumentuje aj skutočnosť, že do klubu postupne verbuje členov svojej rodiny. Vojenskej histórii už podľahli dvaja z jeho troch synov. „Najmladší Tomáš a stredný Samuel bojujú spolu zo mnou, takže zvyšok – teda manželka a najstarší syn Dávid - sa musí podriadiť. Pracujeme na tom, aby sme naverbovali aj ich. S Dávidom to však bude problematické, pretože je zanietený športovec a turista a, žiaľ, ako sa hovorí medzi nami milovníkmi militarií, ´k pušnému prachu nepričuchol´. A manželka? Tá znáša našu vášeň naozaj hrdinsky. Sme predsa v prevahe,” približuje s úsmevom vzťah jednotlivých členov rodiny k tejto zaujímavej a netradičnej záľube.
STOP EXTRÉMISTICKÉMU ZMÝŠĽANIU
Svoje prvé vystúpenie vo vlastnej réžii, no v spolupráci s ďalšími slovenskými klubmi, zorganizoval Klub vojenskej histórie na Pltníckom dni v Nižnej. Ako nám však Vladimír spomenul, mali možnosť zúčastniť sa aj na podujatiach, ktoré organizovali iné kluby. A dokonca nezostali len na Slovensku. Najbližšia zastávka bude pravdepodobne v poľskom Tarnove, kde sú pozvaní koncom septembra. „Všetky vystúpenia závisia od pozháňaných financií, pretože takéto hobby je finančne náročné a mnohokrát sme odkázaní na pomoc sponzorov,” približuje nepríjemnejšiu stránku svoje záľuby. Oveľa dôležitejšie ako finančné ťažkosti sú však zážitky, ktoré svojimi ukážkami pripravujú pre ľudí. „Myslím, že ľudia nás vnímajú pozitívne. Veľmi sa im páči, keď môžu na vlastné oči vidieť dobové oblečenia, techniku, výstroj a výzbroj v akcii. Hlavne pre pamätníkov z tých čias sú to skutočne silné zážitky. Keďže používame výstroj a dobové oblečenia aj nemeckej armády v originálnych prevedeniach, dbáme, aby sa do nášho klubu nedostali ľudia s extrémistickým zmýšľaním, ktorí by to chceli zneužiť. Na to máme v stanovách prísne pravidlá a ja zo svojich skúseností v policajnom zbore pri pohovoroch rýchlo odhalím, kto k čomu inklinuje,” upozorňuje Vladimír potenciálnych extrémistických záujemcov.
NIE VŠETKO MUSÍ BYŤ HRANÉ
Vladimír pripomína, že pri tejto práci, hobby, či záľube človek zažije veľa zábavných zážitkov. Je ich dokonca toľko, že ich ani nedokáže spočítať. Tie najlepšie sú však podľa neho z obdobia, kedy chodil na akcie len so svojimi synmi. „V roku 2004 sme boli v Starom Tekove rekonštruovať koniec vojny. Akcia prebiehala a nás - nemeckú prieskumnú hliadku na dvoch motocykloch - napadli sovietski prieskumníci. Ozvala sa streľba a my sme na motocykloch rýchlo ustupovali. V saidke som sedel sám, pretože syn Tomáš ako obsluha guľometu šiel bojovať do obrneného transportéra. Pri rýchlom presune terénom sa guľomet bez obsluhy uvoľnil a zaklinil medzi saidku a terén. Okamžite ma katapultovalo do vzduchu, motorka sa prevrátila a všetko sa odohrávalo medzi nastraženými výbuchmi. Zdalo sa, že som dostal plný zásah. Diváci začali tlieskať, organizátori onemeli, pretože to nebolo v scenári a ja som ležal na zemi a nevedel, kde je sever. Vtom som začul z hľadiska: Ty brďo, to bolo dobré! Ako to spravili? Po boji, keď sme sa rozutekali po stánkoch s občerstvením, prišiel ku mne starší pán a zavolal na čašníčku: Tomuto pánovi deci rumu! Spýtal som sa, za čo by to malo byť. A dedo mi odpovedal: Za to, ako ste to na tej motorke hrali, keď vás trafili a vy ste sa tam váľali aj s motorkou. Výborne zahrané. Keď som mu napokon povedal, že to vôbec nebolo hrané, že došlo k malej nehode a všetko, čo videli, bolo skutočné, zakričal na čašníčku, nech mi dá hneď dve deci. Vraj si zaslúžim. Potom sme sa spolu schuti zasmiali,” ukončuje zaujímavé rozprávanie kaskadér, otec troch detí, policajt a v neposlednom rade aj „veliteľ“ skupiny nadšencov, ktorých priťahujú a zaujímajú historické udalosti.
