ickí pastieri“. Ale pastiera je ešte kde-tu možné objaviť. Tomuto starému remeslu sa posledné dva roky venuje aj Anton Juriga z Lomnej. Dosiaľ robil hlavne furmančinu – sťahoval z lesa drevo. Ešte stále chová kobylu a žriebä. Keď mu však furmanka začala menej vynášať, našiel si prácu na Poľnohospodárskom družstve v Zákamennom ako pastier. Veď má šesť detí, o ktoré sa musí s manželkou postarať. Pastiera však robí iba cez leto, v zime bude robiť opäť furmanku. „V hore platili málo, a tu je to ešte horšie,“ smeje sa. „Mohli by zaplatiť aj viac, veď pasiem od siedmej ráno do šiestej večer a za každého počasia – či prší, alebo neprší,“ dodáva. Ale, ako hovorí, aspoň si pri tejto robote oddýchne. Rád chodí pešo a je na čerstvom vzduchu. Pri pasení mu pomáha sučka nemeckého ovčiaka Zuzka. V nepremokavom ruksaku nosí každý deň stravu aj pre ňu. On sám si žije na slaninke, klobáskach, zajedá to chlebom, zapíja mliečkom a sem-tam niečím tuhším. Minulý týždeň pásol 120-kusové stádo hovädzieho dobytka na zákamenských Boroch. Po celý deň často pršalo, bolo mokro a jemu sa dlho nedarilo založiť si oheň, aby sa trochu ohrial. Keď sme od neho odchádzali, z mokrého raždia a konárov vychádzal iba dym.
