lepších, až 83 gajdošov zo Slovenska, Čiech, Holandska, Poľska, Chorvátska a Anglicka. Opäť ich k nám prilákalo podujatie s medzinárodnou účasťou - Gajdovačka 2007.
Hoci sa podujatie malo pôvodne konať celé štyri dni, pričom jeden deň bol program naplánovaný v Dolnom Kubíne, časť v poľských Wadoviciach a väčšina vystúpení mala prebehnúť v Or. Polhore, pre nedostatočné množstvo financií a problémy v Poľsku, časť programu museli zrušiť. „Hlavným cieľom tejto akcie opäť ostáva oživenie tradičných kultúrnych symbolov, ku ktorým nepochybne patrí aj hra na gajdy. Jednou z mála oblastí na Slovensku, kde sa táto tradícia zachováva, je práve Or. Polhora a Sihelné. Hoci v spomínaných obciach je podpora tohto hudobného nástroja dostatočne udržiavaná, chceme zvýšiť popularitu gájd a pritiahnuť k nim ďalších mladých ľudí. Zatiaľ by som mohol povedať, že sa nám to celkom darí. Dôkazom je veľký ohlas na Gajdovačku, ktorý dostávame z celej Európy,” povedal nám Miroslav Žabenský, riaditeľ Oravského osvetového strediska, ktoré je hlavným organizátorom gajdošského festivalu. Organizátori sa niektoré svoje ciele, ktoré si v rámci podujatia ukladajú, snažia riešiť priamo na slávnostiach. Jedným z „presviedčacích” a motivujúcich spôsobov je nepochybne aj malá škola gajdovania, na ktorej sa skúsený lektor snaží záujemcov naučiť gajdovať. Tento rok robil učiteľa Lindsay Davison. V publiku sa našli štyria odvážlivci, ktorých Škót od základov učil, ako z tohto netradičného nástroja vylúdiť príjemné a počúvateľné tóny. A aká dlhá cesta vedie až k tomu, aby si hudobník mohol povedať, už to viem, najlepšie poznajú samotní gajdoši.
„Pochádzam z dediny, kde bola väčšinou chudoba. Vtedy by som možno rád hral aj na iný nástroj, všetky však boli veľmi drahé. Akurát gajdy si človek dokázal vyrobiť sám. Okrem toho sa nikdy negajdovalo v lete, vždy len v zime. Preto sme mali dosť času naodkladať si na ne potrebné peniaze. Pamätám si, že môj starý otec chodievali na dolniaky hrávať na fašiangy, a tak si na ne privyrábali. A viete, ako to robil? Už na Vianoce išli ku Zlatým Moravciam a hľadali, kde budú na fašiangy gajdovať. Ak sa mu niečo podarilo nájsť, musel ísť ešte dvakrát zadarmo hrať na zábavy. To bola akási odplata za to, že mu dovolia hrať. Bol to ťažký chlebík, no vtedy sa nedala kúpiť harmonika ani husle, takže sme si museli vystačiť s gajdami,” priblížil nám dávne využitie gájd na Slovensku samotný majster gajdošského cechu, hádam najstarší slovenský gajdoš pochádzajúci z pôvodnej gajdošskej rodiny - Bernard Garaj zo Zlatých Moraviec. „Ľudia mali už oddávna tendenciu spájať niekoľko píšťal. Bolo pochopiteľné, že všetky píšťaly by človek naraz do úst nevložil, vytvoril si teda akýsi zásobníkový mech. A to mu umožňovalo hrať na niekoľkých píšťalách naraz,” pridal sa k majstrovi ďalší výrobca gájd Roman Bienik z Dolného Hričova. „Je známe, že v okolí Martina sa v minulosti vyskytovali gajdy len veľmi málo. Viem však, že v neďalekej dedine bol predsa len jeden gajdoš, ktorý gajdoval na salaši. Ja som sa k tomuto hudobnému nástroju dostal asi v desiatich rokoch. Vtedy som sa začal zaoberať výrobou fujár. Potom som sa postupne spoznával s týmito vynikajúcimi ľuďmi. Začal som sa zúčastňovať rôznych folklórnych podujatí, na ktorých som mal možnosť spoznať sa so starými, dnes už väčšinou nebohými gajdošmi. Bolo mojou veľkou túžbou, vyrobiť si niekedy vlastné gajdy a naučiť sa na nich hrať. Potom sa však predomnou objavila obrovská bariéra. Gajdy sú totiž jedným z najnáročnejších nástrojov. No zaťal som sa, prekonal som to a doteraz ich robím stále a veľmi rád,” napokon dodal Ľubomír Párička, tretí z veselej skupiny gajdošov a gajdošských výrobcov. Hoci človek by si mohol myslieť, že pri toľkých výrobcoch by si navzájom mohli konkurovať, gajdoši takýto postoj jednoznačne odmietajú. „Často cestujem s Ľubom po svete, no čo je zaujímavé, nekonkurujeme si a ja si náš vzťah veľmi vážim. Pomáhame si totiž aj ako výrobcovia, aj ako interpreti,” dodal Roman Bienik.
A ako sa môže gajdoš stať majstrom gajdošského cechu? „Určite som sa neponúkal sám. Pravdepodobne to vyplynie samo od seba, a asi sú dôležité aj skúsenosti a roky. Myslím, že náš gajdošský spolok tipol na mňa, a tak som sa ním stal,” dodal s úsmevom majster gajdošského cechu.
V budúcom čísle prinesieme fotoreportáž z celého podujatia, aj rozhovor s gajdošom, zberateľom, ale aj výrobcom gájd Vladimírom Kováříkom.
