ženom v zaprášenom súdnom spise. Pod tým podpis. Dopredu prezradíme, že žiadateľovi z Oravy vyhoveli. Aj keď, ako sa to vyplýva zo spisu, asi si to na poslednú chvíľu predsa len rozmyslel. Čo sa ale odohralo predtým?
Začalo sa to odvíjať dávno. Veľmi dávno. Pred bezmála štyridsiatimi rokmi. Čitateľom sa chceme zároveň ospravedlniť za nízku kvalitu použitých fotografií. Nie sú to totiž skuktočné fotografie ale len ich faximile.
POPRAVA V LESE
Už ho to prešlo. Vzrušenie opadlo. Zrazu si uvedomil, že chlapec ležiaci pod ním sa zamrvil a tíško zavzlykal. S fučaním sa z neho pozviechal, vytiahol si nohavice a zapol si ich.
„Môžeš sa obliecť!“ – prikázal.
Kým si chlapec fňukajúc navliekal trenírky a na ne nohavice, padol mu pohľad na detský luk a šípy ležiace povedľa. Na ne chlapca vylákal do lesa. Že sa budú hrať na Indiánov. Takých, ako Winetou, náčelník Apačov a jeho biely brat Old Shaterhand. Keď ho zaviedol hlbšie medzi stromy, kázal mu zobliecť si nohavice, stiahnuť si trenírky a ľahnúť si na brucho. Malý omnoho staršiemu neodporoval. Urobil všetko tak, ako mu prikázal. Všetko. Úplne všetko.
Spočiatku ho to veľmi vzrušovalo. Teraz sa ale na neho začal siahať strach. Čo ak to ten malý povie doma? Čo mu urobia? Zbijú ho? Zavrú do polepšovne? To radšej nie!
Dalo by sa tomu zabrániť. Ak chlapec nič nepovie... Nič nehovorí iba mŕtvy. Veď to videl vo filme!
„Daj mi ten povraz, ktorý máš vo vrecku!“
Vyštekol to takým rozkazovačným tónom, že chlapec bez slova vytiahol stočený kus povrazu a podal mu ho do ruky.
„Teraz poď so mnou, ešte ti niečo ukážem! Hybaj!“
Chalan sa bez odporu nechal zaviesť hlbšie do lesa. Viedol ho dovtedy, kým neuvidel to, čo hľadal. Pevnú haluz a pod ňou peň. Urobil na povraze voľne sa pohybujúcu slučku. Takú, ako to odpozoroval vo filme o Winetuovi. Koniec povrazu priviazal o haluz.
„Vylez na ten peň!“
Chlapča zamrkalo, no vyliezlo.
„Čo... Čo ideš robiť?“ – spýtalo sa vyľakane, keď mu založil na hrdlo slučku.
„To uvidíš!“ – odsekol. Hneď na to mu podrazil nohy.
Chlapec už nestihol povedať nič. Absolútne nič. Len bezmocne okolo seba kopal. Zasiahol kopancom aj jeho, presne do rozkroku, ale slabo. Telo visiace na povraze sa voľne otáčalo. Otočilo sa k nemu tvárou. Díval sa do veľkých vytreštených očí a videl ako z nich vyprcháva život. Počkal dovtedy kým nevyprchal všetok.
AJ TAK BY SOM HO ZABIL!
Stalo sa to na severe stredného Slovenska, na Orave, 24. marca 1968. Obeť, chlapec ktorý sa tak veľmi chcel hrať na indiánov, mal necelých desať rokov. Páchateľ bez päť dní, šestnásť. Páchateľ sa volal František.
Domov sa vrátil, akoby sa nič nestalo. Ešte si s mamou zahral kanastu. Keď večer pribehli nešťastní susedia, že sa ich syn neprišiel domov, prejavil nezvyčajnú účasť. Vypytoval sa kam mohol ísť, s kým sa vybral z domu. Ba, keď po nezvestnom chlapcovi zorganizovali pátranie, zapojil sa do pátrania aj on. Pri pátraní v lese prejavoval nezvyčajnú aktivitu. Tí čo s ním chodili po lese, hovorili dokonca o obetavosti. Samozrejme - pátračov viedol úplne iným smerom len nie tým, kde visela na konári jeho obeť. No policajti vybadali, že sa zároveň správa akosi zvláštne. Až podozrivo. Ba niekoľkokrát sa preriekol.
Keď rojnica záchranárov prečesávajúca les našla obeseného, pohlavne zneužitého chlapca, policajti sa s Františkom porozprávali. Najprv zatĺkal, ako sa len dalo. Ale potom sa priznal. Bez čo i len náznaku ľútosti. Dokonca vyhlásil, že keby ho malý neposlúchol a nedal sa tak ľahko obesiť, aj tak by ho zabil. Bol pevne rozhodnutý zabiť ho. Zabil by ho chvatom zo sebaobrany. Má ho dobre nacvičený...
Františka, ako mladistvého, odsúdili za vraždu a pohlavné zneužitie na sedem rokov straty slobody v nápravnom ústave pre mladistvých.. Nariadili mu aj ochranné liečenie.
ZVÄZOČEK PÄŤSTOKORUNÁČIEK
Od udalosti v lese na severe Slovenska prešlo takmer rovných jedenásť rokov. Kalendár ukazoval sobotu, 10. marca 1979.
Studený sychravý marec, taký pravý, Oravský, dobiedzal aj cez prešívance a kožúšky, no v maringotke vyhriatej malou pieckou bolo teplo a s teplom aj útulne. Veď práve na to ju, v družstevnej ovčej farme, používali. Na prezliekanie sa a na to, aby sa v teple mohli aspoň najesť. Dnu sedelo niekoľko ľudí. Mužov i žien. Zohrievali si nad pieckou ruky, rozprávali sa, žartovali, popíjali teplý čaj, zajedali si. Však sa už od rána narobili pri ovciach dosť a dosť a dakedy si treba aj oddýchnuť...
„ Počúvajte, čo keby sme sa poskladali na fľaštičku páleného?“ – ozvalo sa z kúta.
Návrh ani tak veľmi neprekvapil. Na fľaštičku sa zvykli bežne poskladať. Bez rozdielu – muži aj ženy. Skôr prekvapilo to, kto s nápadom prišiel.
Mladého, ani nie tridsaťročného muža, o ktorom vedeli, že sa volá František, poznali len mesiac a pár dní. Ošetrovateľa oviec k nim prišiel robiť začiatkom februára. Vedeli, že má za sebou nejakú čiernu minulosť, ale nejako zvlášť ich to nezaujímalo. Napokon – v robote si nepočínal zle. Vedel si ju zastať. Ale bol nejaký zvláštny. Držal sa bokom. Všimli si, že si nikdy nedal ani len pivo a teraz hovorí o pálenke? Na druhej strane – už niekoľkokrát ho prekárali, že by sa patrilo priniesť „príchodnô“, čosi na potúženie.
Návrh prijali. Skôr sa dohadovali nad tým, ako na družstvo, k ovciam, ďaleko od obchodu, teraz v sobotu, fľaštičku dopraviť. Problém vyriešila jedna z družstevníčok. Zo skrinky vytiahla sedemdecovku vodky. Vraj ju mala pripravenú na šéfovi na gratuláciu. No kým bude príležitosť na gratuláciu, určite pozháňa inú fľašu.
Poskladali sa všetci. Až na Jána, chlapa čosi cez päťdesiatku. Niežeby nechcel prispieť, to nie! Dokonca bol rád, že sa František ozval. Veď mu ho bolo aj ľúto. Obľúbil si ho a zopárkrát si ho odviedol aj k sebe, domov. Predstavil ho manželke, pohostil. Ostatných nabádal, aby boli k nemu kamarátskejší, prijali ho medzi seba. Len práve nemal pri sebe drobnejšie peniaze, ktoré by prihodil do zbierky.
„Aha, pozrite sa!“ – vytiahol z vrecka peňaženku – „Momentálne nemám žiadne menšie peniaze, len takéto!“ - zamával pred sebou zväzkom päťstokorunáčiek.
„Fíha! A ty máš odkiaľže toľko peňazí?“
„Ale, staviam k domu prístavbu a nosím ich pri sebe, ak by sa pritrafilo nejaké auto do mesta. Hneď by som sa zviezol a nakúpil stavebný materiál. Ale drobnejšie, prisámbohu, nemám! No rozmeniť päťsto korún, je mi ľúto... „
Nepýtali od neho. Veď to aj tak vyšlo každému len pár štamperlíkov. Na zahriatie. Ján si pri rozhovore ani nevšimol, že od chvíle ako vytiahol zväzok päťstokorunáčiek, ho veľmi pozorne sleduje pár očí. Neodtrhnú sa od neho ani na chvíľu.
Domov, do dediny pár kilometrov odtiaľ, sa vybral večer, čosi po siedmej. Niesol si čiernožltú tašku prehodenú cez plece a kotúč stočeného kábla.
Manželka ho doma čakala márne. Domov neprišiel. Vybrala sa ho hľadať, ale ako keby sa po ňom zľahla zem....
(dokončenie nabudúce)