ckým úsmevom, ani odchádzajúcich so slzou v oku, ani nikdy zo scény neodchádzajúcich, ani na poslaneckých stoličkách vytrvalo sediacich, ani nepolitikov, ani neprodukujúcich podnikateľov, ani reformátorov, ani antireformátorov či postreformátorov, atď. Uff (povedal kôň Old Shatterhanda, keď zhodil zo seba Sama Hawkinsa, lebo mu smrdela parochňa)!
Prečo na Slovensku nikoho netreba brať vážne? Nuž, čitatelia Našej Oravy doma, v Kanade, na Spiši aj v Šariši, ako vraví moja milovaná vnučka: LEBO.
LEBO: čo platilo včera, neplatí dnes. Včera pán poslanec S. povedal, že pán poslanec D. hovorí výroky, za ktoré by sa mal zodpovedať v grémiu strany. Obaja sú členmi Riadiaceho výboru (RV), v ktorom demokratická väčšina rozhoduje. Pán poslanec C, tiež člen RV, deň pred rozhodujúcim zasadnutím, ktoré má rozhodnúť čo s pánom polsancom D. treba urobiť, hovorí na kameru: „Pánovi D. nikdy nešlo o vlastný národ (národnú príslušnosť). Vždy mu ide len o to, aby vyvolával napätie, konflikty, ťažkonadobudnuté kompromisy, vždy mu ide len o seba. Aby sa o ňom vysielalo, hovorilo, písalo, diskutovalo v rozhlase, na obrazovke, aby bol in.“
Riadiaci výbor sa zíde, novinári sú ako neúprosné osy, čakajú výsledok rokovania. Líder politickej strany pán poslanec G s dvomi doktorátmi, štyrmi vydanými knihami a IQ 140 povie stanovisko grémia: Pán D. zostáva vo všetkých funkciách, verejne sa ospravedlní tým, ktorých urazil a o podobnej téme sa už nikdy nebude... zmieňovať. Bodka. Poslanec S. s týmto stanoviskom súhlasí. Pán C tiež. Poslanec F je ten, ktorý na diametrálne odlišné výroky pána poslanca D. upozorňoval už dávno, ba bol považovaný za čiernu ovcu v RV. Teraz hovorí (na kameru): „Tento prípad považujeme všetci za uzavretý a ukončený.“ Ostatní členovia RV, ktorí mali v minulosti voči pánovi D. verejné výhrady, odchádzajú zo zasadnutia RV a na otázky reportérov hovoria len tak, okoloidúcky: „Svoju mienku si nechávam pre seba.“ Alebo: „Prepáčte, nevyjadrujem sa k tomu.“ Reportér spoza kamery zastaví poslanca H. otázkou: „Vy meníte svoje stanoviská zo dňa na deň? Máte svoju mienku?“ Pán poslanec H. odpovie rád: „Mám, ale nevyjadrujem sa k tomu.“
Muž, okolo ktorého sa tri dni točí mediálny kolotoč, práve prechádza okolo kamery a novinárov. Mikrofóny putujú s ním. Pán D. sa vie tváriť. Teraz sa tvári tajomne, s výrazom nespravodlivo potrestaného dieťaťa. A ako dieťa - zanovito mlčí.
Je to ako v gašparkovom divadle: Miesto ľudí - bábky zavesené na drôtikoch, mimo opony. Keď sú na scéne, text za nich hovoria tí, ktorí ich vedú...
Prejdú dva týždne, mesiac. O pánovi D. nič nepočuť. Pán D. vyrukuje s novým výrokom, stanoviskom, výrokmi, urážajúcimi jeho kolegov, národy, platné zákony. Poslanec S. (pred médiami) hovorí: „To je vrchol! Pán podpredseda D. skôr hovorí, ako myslí!“ Pán C. (pred médiami) hovorí: „Pán D. bol taký vždy a takým aj zostal. Čo si s ním počneme? Poraďte!“ Reportér spoza kamery. „My vám máme poradiť? V mene jednoty strany, či „spoločného nemenného postupu“ rušíte po 24 hodinách to, čo ste povedali včera. Vy ste predsa poslanci zákonodarného zboru!“ Pán poslanec C. sa usmeje a zakýva všetkým divákom na kameru mečiarovským pápá, zohnutými prstami, nie so skrytou slzou v oku, ale veselo, s úsmevom..!
Za všetky výroky v parlamente aj mimo sa poslanci netrestajú, nech ich povedia kdekoľvek, komukoľvek. Výrok je vždy stanovisko. Ak má jeho autor politickú príslušnosť, môže sa mýliť, no ako charakterný človek (za akého sa každý taký považuje) svoje stanoviská, výroky, presvedčenie nemení zo dňa na deň. Ak sa pomýli, prizná si to. Ak ich mení, povie prečo ich mení. A novinári ho rešpektujú.
Štvorroročný Jožko povedal: „Môj dedo je môj miláčik.“ O chvíľu mu dedo nedovolil zapínať a vypínať televíziu ako hračku. Jožko pohotovo vyhlásil: „Dedo je stará krrrava!.“ Jožko sa učí hovoriť a žiť medzi ľuďmi. Poslanci nie sú deti. Mali by rešpektovať to, že žijú medzi ľuďmi.
